Od mnoho ľudí som počula názor, že človek by sa mal nechať viesť svojim osudom. Aj ja súhlasím, viesť, ale nie vláčiť... keď sa vá menpodarí prvá skúška poviete si no to je osud... keď sa rozídete s prvou láskou, poviete si no, asi to tak malo byť... keď vás nepríjmu do prvej práce, kde chcete pracovať, poviete si, možno ma čaká niečo lepšie. Ale keď vám deň čo deň padajú pod nohy polená ktoré už natrénovaní preskakujete a večer si ľahnete do prázdnej postele, čo si poviete? Toto je môj osud?!!!!! Človek sa väčšinou vzpriami ráno, aby sa nadýchol čerstvého vzduchu z balkónu a povie si no idem ďalej, niečo so svojim životom urobím. Už ho neovláda osud. Máme lepší pocit. Máme osud vo vlastných rukách. Až dovtedy samozrejme kým zistíme, že nám v práci nedajú sľúbenú dovolenku, že naša veľká bývalá láska sa má vydávať či ženiť, že nám zvýšili nájomné a že náš osud stojí za ..... a tak sa vrátime z krátkej ale poučnej prechádzky z toho zlého krutého sveta a pozrieme sa do zrkadla. Áno toto je náš osud, každé ráno vstať a pokúsiť sa dopracovať tam, kam sme sa nedopracovali včera.
Minule, keď som išla cez mesto mi prebehla cez cestu čierna mačka. Zastala som a na chvíľu som zaváhala, či to nie je zlé znamenie, alebo skôr či tomu vôbec verím. A potom som si povedala, že na osud neverím. Prišla som domov a ako som písala tento blog napadlo ma, že ak teda neverím na osud, tak si za to všetko čo sa mi nepodarilo asi môžem sama. Takže som sa pekne rýchlo vrátila k osudovosti a uistila samú seba, že sa to všetko stalo preto, že ma čaká niečo lepšie. Verte mi, je ľahšie skákať s ideálmi ako bez nich.
