Formovanie moderného slovenského národa začalo v 2. polovici 18. storočia. V tomto období bol slovenský národ súčasťou Uhorského kráľovstva, ktoré existovalo od roku 1000 do roku 1946 (s výnimkou rokov 1918-1920). Práve v tomto čase vyšli na svetlo sveta nacionalistické tendencie a hnutia. Iniciovalo sa slovenské národné obrodenie, najmä prvé pokusy o uzákonenie a kodifikáciu slovenského jazyka.
Katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza napísal prvý román v slovenčine René Mládenca, príhody a skúsenosti (1783). Hoci jeho jazyková podoba nebola ustálená a jeho systém nenašiel nasledovníkov, tieto prvé pokusy k sebaurčeniu (rozhodovaniu národa o vlastnom osude) Slovákov slúžili ako precedens na ďalšie roky.
V 19. storočí boli nacionalistické tendencie dokonca zosilnené. V rokoch 1867 až 1918 slovenský národ tvoril súčasť Rakúsko-Uhorska, ktoré bolo po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 dvojitou monarchiou Rakúska a Uhorska.
V rokoch 1780 až 1820 sa neustále bojovalo – katolíci (na čele s Antonom Bernolákom, ďalší podporovatelia - Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly a Ján Hollý) proti evanjelikom (na čele s Jánom Kollárom a Pavlom Jozefom Šafárikom). Evanjelici na jednej strane odmietali uzákoniť spisovnú slovenčinu, boli zástancami biblickej češtiny a československej jednoty. Na druhej strane katolíci boli toho názoru, že Slováci sú svojbytný národ a potrebujú svoj jazyk. Prvú kodifikáciu noriem slovenského jazyka uskutočnil v roku 1787 Anton Bernolák. Nový jazyk sa nazýval „bernolákovčina“ podľa západoslovenského nárečia. Bernolák založil v Trnave aj Slovenské učené tovarišstvo, kde priaznivci nového jazyka vydávali knihy v „bernolákovčine“. Základy nového jazyka boli založené na pravidle „píš ako počuješ“. Medzi prvé vydané knihy v bernolákovčine patrili Slowár Slovenskí Češko-Ľaťinsko-Ňemecko-Uherskí (5-jazyčný slovník) a Grammatica slavica (prvá slovenská gramatika).
Následne v rokoch 1820 až 1835 Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik začali spoluprácu s ďalšími slovanskými národmi. V rokoch 1835 až 1848 štúrovci - hlavný prúd slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia, pomenovaný po najvýznamnejšej osobnosti Ľudovíta Štúra, - iniciovali pokusy o kodifikáciu novej slovenčiny.
Štúrovci vznikli v 30. rokoch 19. storočia zo študentov evanjelického lýcea v Bratislave, ktorí vstúpili do Spoločnosti česko-slovanskej. Odmietali systém Svätej aliancie, feudalizmus, absolutizmus, výsady šľachty, maďarizáciu (útlak nemaďarských národností maďarskou buržoáziou) a požadovali suverenitu národa. Veľkú pozornosť venovali najmä ľudovej kultúre a životu chudobných vrstiev, ku ktorým sa uberali aj svojou literárnou tvorbou a praktickou činnosťou.
V roku 1852 prijali Martin Hatala a Michal Miloslav Hodža Štúrovu slovenčinu. Niektoré úpravy však navrhol M. M. Hodža a ďalej ich rozpracoval M. Hattala, ktorý napísal Krátku mluvnicu slovenskú. Táto reformovaná slovenčina (štúrovčina) je do značnej miery podobná dnešnej slovenčine.
V tomto období sa zahraničné vzťahy Rakúsko-Uhorska konštruovali najmä s Nemeckom (Otto von Bismarck). Vytvorili Duálnu alianciu. V nasledujúcich rokoch však bola Duálna aliancia rozšírená o Rusko, a následne aj o Rumunsko, čím sa posilnil jej medzinárodný status quo. Hlavným záujmom Rakúsko-Uhorska boli balkánske krajiny. V roku 1878 obsadili Bosnu a Hercegovinu. Srbsko sa zase stalo satelitom habsburskej monarchie (Rakúsko-Uhorska). V júli 1908 sa v Prahe konal Slovanský zjazd, na ktorom prvýkrát zazneli hlasy takmer všetkých slovanských obyvateľov Európy na jednom mieste. Bol to jeden z prvých pokusov o vyhlásenie práva na sebaurčenie slovanských národov.
V 20. storočí pokračoval boj slovenského národa o samostatný štát. 28. októbra 1918, po rozpade Rakúsko-Uhorska, sa však zrodilo Československo. Hranice boli vymedzené na Parížskej mierovej konferencii. Vytvorila sa nová vláda; prezident – Tomáš Garrigue Masaryk, minister zahraničných vecí – Edvard Beneš a minister vojny – Milan Rastislav Štefánik. Išlo o tri hlavné osobnosti, ktoré stáli na čele vzniku Československa. Vládli z exilu v Londýne. Československo ako demokratická republika mala rozvinuté zahraničné vzťahy, ktoré boli do značnej miery determinované vojnovými dohodami.
V roku 1920 sa Československo stalo jedným z pôvodných členov Spoločnosti národov. V tom istom roku československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš inicioval zmluvy s Juhosláviou a Rumunskom, z ktorých vznikla Malá dohoda (obranný vojenský pakt proti maďarskej, ale aj nemeckej agresii). Francúzsko bolo jedinou veľmocou, ktorá v januári 1924 uzavrela vojenské spojenectvo s Československom, aj keď stroskotalo na Mníchovskej dohode. Vzťahy s Talianskom boli pôvodne priateľské, po nástupe Benita Mussoliniho k moci v roku 1922 sa však zhoršili. České antiklerikálne (proticirkevné) cítenie znemožňovalo rokovanie o konkordáte s pápežstvom až do roku 1928, kedy sa podarilo dohodou vyriešiť najvážnejšie spory medzi cirkvou a štátom. Napriek tomu Nemecko v najväčšej miere ovplyvňovalo chod československých zahraničných vecí, hoci jednou z Benešových priorít bolo zabrániť spojeniu Rakúska a Nemecka. Vzťahy medzi Československom a Nemeckom sa mierne zlepšili po Locarnskej dohode z roku 1925.
Hlavným posolstvom novozrodeného Československa bola jednota a jeden československý národ. Začalo sa komplexné oživovanie politiky, kultúry a vzdelanosti. Univerzita Komenského v Bratislave bola založená v roku 1919, čo malo veľký význam pre rozvoj školstva v Československu. V roku 1922 bola zase uzákonená 8-ročná povinná školská dochádzka. Od roku 1926 mal vlastné vysielanie aj Slovenský rozhlas. V krajine začali taktiež voľne pôsobiť strany, ktoré boli počas prvej svetovej vojny v pasivite.
29. septembra 1938 sa v Mníchove konala konferencia štyroch európskych mocností – Veľkej Británie (Chamberlain), Francúzska (Daladier), Talianska (Mussolini) a Nemecka (Hitler). Rozhodovalo sa síce o osude Československa, ale nebol pozvaný žiadny predstaviteľ tejto krajiny. Z tohto dôvodu sa táto konferencia nazýva aj „o nás bez nás“. Výsledkom konferencie – odstúpenie pohraničných území Československa, obývaných prevažne sudetskými Nemcami – si nevyžadovalo schválenie československej vlády. Bolo to ultimátum, ktorého odmietnutie by znamenalo vojnu.
2. novembra 1938 sa konala prvá Viedenská arbitráž. Spoločné rozhodnutie predstaviteľov nacistického Nemecka a fašistického Talianska malo za následok stratu viac ako 20 % územia Slovenska a podobnej časti Podkarpatskej Rusi. Na tejto časti územia, presnejšie išlo o 10 565 km², žilo podľa sčítania z roku 1930 852 332 obyvateľov, z toho 290 107 Slovákov, 506 208 Maďarov a zvyšok inej národnosti.
Adolf Hitler predložil 13. marca 1939 Jozefovi Tisovi – predsedovi autonómnej vlády dve alternatívy budúcnosti Slovenska. Jedna hovorila o vytvorení nového samostatného Slovenského štátu, ktorý by bol plne podriadený Nemecku a druhá o ponechaní Slovenska ,,napospas osudu". Tiso zvolil menšie zlo a 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát. 15. marca 1939 proklamoval Hitler, po obsadení zvyšku Českej republiky, Protektorát Čechy a Morava.
Nový Slovenský štát uznalo 27 štátov. 23. marca 1939 bola podpísaná dohoda o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Slovenská republika bola otvorenou diktatúrou, ktorá od začiatku svojej existencie umožňovala vládu len jednej politickej strany – HSĽS a jedinú zahraničnopolitickú líniu – rešpektovať a nasledovať Nemecko. Slovensko z tohto obdobia je tiež známe aj ako ,,bábkový štát“. Nemecký Wehrmacht zriadil na západnom Slovensku v auguste 1939 takzvané „ochranné pásmo“. V týchto časoch bola súčasťou politiky Slovenského štátu aj jedna z najsmutnejších častí našich dejín – prenasledovanie židovských občanov. V roku 1930 žilo v Slovenskom štáte okolo 135 000 Židov, no po deportáciách zostalo na území Slovenského štátu len necelých 20 000 Židov. Išlo o obrovskú tragédiu a stratu na ľudských životoch.
29. augusta 1944 sa začalo Slovenské národné povstanie, ktoré si dnes pripomíname štátnym sviatkom Výročia SNP (79. výročie). Za veliteľa príprav povstania určila exilová vláda z Londýna Jána Goliana. Slovenská armáda sa postavila proti vstupu nemeckých vojsk na územie Slovenska a začala s vopred pripraveným krízovým variantom povstania, za pomoci sovietskej Červenej armády. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Táto udalosť predstavuje dodnes dôležitý historický míľnik Slovenska, kedy sa naši prastarí a starí rodičia postavili proti fašistickému zlu. Slovenské národné povstanie predurčilo budúce smerovanie našej krajiny.
Zdroj:
Seminárna práca autorky
