To napadlo asi každého môjho spolužiaka, keď sa ráno, 24.5.2007, zobudil. Práve sa začal osem dňový výlet plný dobrodružstiev. Francúzsko … krajina módy, boháčov, no ale aj bezdomovcov. Presne tam sme sa vydali. Ja som z toho až taká nadšená nebola, keďže mám vždy času dosť, a tak som sa začala baliť až o pól noci. A popri tom, dobre som vedela, že na cestách mi býva zle a budem sa musieť „ na dopovať “ kinedrylom ( nakoniec som ho nepotrebovala ) . Dokonca v autobuse sme mali mať rozdelené veci do troch tašiek, pričom jedna sa vybrala až na štvrtý deň, a ostatné dve sme si mohli zobrať hore do autobusu. Po zabalení posledných vecí, ako je zubná kefka, lak, špirála atď., som ako obyčajne meškala na autobus. No cesta k tomu autobusu, s ktorým by som nemusela krúžiť okolo celého mesta mi trvá trinásť minút a ja som už päť minút meškala. Hneď ako som vyšla z domu sa mi roztrhla taška s jedlom, a tak som sa musela vrátiť vymeniť si ju za inú. Ďalšie tri minúty v keli a ja som ovešaná, tak, že skoro som ani dýchať nemohla. Do autobusu som mala už iba päť minút a je jasné, že to s tými vecami nestíham. Zrazu počujem brzdenie auta, obzriem sa a úsmev mi osvieži tvár. Za mnou stojí ochotná suseda a hovorí mi, že ma hodí na zastávku. Celá šťastná som sa „ poskladala “ do jej auta a vydýchla si. Na zástavke opäť kompletné skladanie všetkého na seba a autobus je už tu. Lenže … bol nový šofér, a tak iba prešiel okolo mojej zastávky. S veľkým hnevom som sa pozrela na rozpis autobusov a zistila som, že o 20 minút mi ide ďalší, s ktorým by som tiež nemusela prechádzať celé mesto dookola. Tak som si vydýchla, hoci čas ma veľmi súril. No čo sa nestalo ...o desať minút sa vrátil môj stratený autobus po mňa. Celá šťastná som doň nastúpila a poskladala sa na štyri sedadlá. Ľudia nastupovali a nastupovali a ja som sa už začala báť, ako vystúpim. Po desiatich minútach cesty autobus konečne zastavil pred mojou školou. No opäť sa mi začala trhať taška a to som ešte potrebovala prejsť cez prechod pre chodcov. Musela som sa poponáhľať pomedzi autá a … konečne v škole!!!! Vošla som dnu, pozrela sa do haly a skoro som si nemala kde zložiť veci. Všade boli samé tašky, no nikto v škole. Vyšla som hore do mojej triedy pozrieť sa na ľudí, ktorí s nami neidú. Práve mali geografiu a pozerali nejaký film o globálnom otepľovaní. Akonáhle sa moja hlava ukázala vo dverách, každý sa na mňa pozrel žiarlivým pohľadom, že oni musia v škole " mukariť " a ja si idem preč. Cez prestávku sme sa tam nazbierali všetci štyridsiati , ktorí sme do tej nádhernej krajiny s menom Francúzsko išli. Vyobjímali sme sa, popriali nám šťastnú cestu a išli s nami k autobusu. Riaditeľka nám povedala, aký nádherný autobus budeme mať, že si máme zobrať DVD, aby sme po ceste mali čo robiť atď. atď., no realita to nebola. Prišla k nám … Karosa … áno, Karosa. Prvý pohľad bol neuveriteľný, každý sa začal smiať a mysleli sme si, že si z nás robia iba srandu, ale sranda to nebola. Nasledovala tlačenica do autobusu, veď každý si chcel nájsť to najlepšie miesto vzadu, aby sme si mohli robiť, čo chceme bez profesorov, ktorí dávali pozor spredu. Veď je to náš prechodný domov na osem dní. No, hoci Karosa, ale mala aspoň klimatizáciu. To bola asi jedna a jediná potešujúca správa. Posledné zakývanie všetkým v big city Prešov a vydali sme sa na cestu. Asi po desiatich minútach sme išli za vodičom opýtať sa ho, či by nám pustil DVD. Aké však bolo naše prekvapenie, keď nám povedal, že on tu má najviac iba videorekordér. Toto už bolo na nás, „ deti “ modernej doby, dosť. Ešte väčšie prekvapenie nastalo, po položení druhej otázky : „ Aké tu máte filmy. “ - odpoveď znela : „ Žiadne!!! “ - a tak sme si museli urobiť vlastný program. Začali sme vybaľovať časopisy, jedlo, fotoaparáty, spacáky, mp3, mobily, karty, gitary, ... S takýmto plánom dosiaľ nikto nepočítal. Medzi Ružomberkom a Žilinou sa začalo poriadne zmrákať, hrmieť a začali biť blesky. Keďže povinná prestávka musí byť, tak v tej veľkej búrke sme vystúpili a rozbehli sa na WC, ako inak, cez všetky mláky. Dáždniky nám boli nanič, a tak po nastúpení do autobusu sme sa ocitli ako keby v sušiarni. Každý sa prezliekol a veci si ponaťahoval cez uličku, aby sa mu usušili. Posledné kroky na Slovensku boli ešte, v Bratislave, kde po východe z autobusu sme sa skoro zadusili. Otočka na päte o 90° a smer autobus s dobrými podmienkami na dýchanie !!! Opúšťame hlavné mesto a vstupujeme do Rakúska. V jednej sekunde sa rozozvučali všetky mobily, ktoré mali roaming. No nikto tomu nevenoval veľkú pozornosť, keďže po ľavej strane boli veci, ktoré na Slovensku nenájdeme, veterné mlyny. Boli pre nás neobyčajné, a preto také úchvatné. Vstupujeme do prvého rakúskeho mesta. Víta nás čínska reštaurácia a Lidl : „ Skoro ako u nás. “ - povedali sme si. Začína sa stmievať , no ešte jedna zastávka v Rakúsku pred nami bola. Celým Rakúskom sme míňali nádhernú sieť penziónov, a preto nám vodič musel pri jednom takomto zastaviť. Každý bol uchvátený. Vyzeralo to ako z krajiny zázrakov - veľká detská preliezka v tvare lode a más to tak uchvátilo. Vchádzame dnu do penziónu a vidíme veľkú umelú kravu, ktorej sa každý zľakol. Na WC sme sa spustili po šmýkačke, ktorá viedla popri schodoch. Stihli sme spraviť večernú hygienu a o desať minút sa zavelilo, že sa odchádza. Ešte posledné fotky tohto nádherného komplexu a opúšťame Rakúsko. Nad ránom, kým ešte kohút nezačal kikiríkať sme vstúpili do Talianska, kde sme mali budíček od operátov : „ Vitajte v Taliansku!!! " Zaspať sa už nedalo. Museli sme si niečo vymyslieť na zábavu, no netrvalo nám to dlho. Uvideli sme pred sebou velikánske mosty, domy v dolinách, no aj na vysokých kopcoch, a to nás opäť fascinovalo natoľko, že fotoaparáty sa už nezastavili ...Osem dňový výlet sa týmto nekončí, no jednodňové sedenie v autobuse áno …
