Je sobota ráno. V Lurdách leje ako z krhly. Šofér v tomto meste prepchatom malými obchodíkmi pre turistov blúdi úzkymi uličkami asi pól hodiny. Sekundu za sekundou sa čoraz viac tešíme na horúcu sprchu a mäkkú posteľ. Dá sa povedať, že sa točíme dookola.
Po pól hodine vychádzame na vysoký vrch a vchádzame do lesa. Veľmi sa čudujeme, kam nás to berú, no keď vidíme tie nádherné budovy a chatky v lesíku neváhame a vystupujeme. Prvým krokom stúpame do veľkej mláky, no druhý mieri pod striešku, kde sme sa všetci skryli, kým profesorka nenašla niekoho z personálu, keďže sme prišli o trošku skôr.
Konečne!!! Po piatich minútach prišla jedna teta z personálu, ktorá sa na nás veľmi milo usmiala a zaželala dobré ráno. Sprevádza nás k chatkám a začína opisovať prostredie, kde sa nachádzame, a čo tu nájdeme, no zarazí nás už jej prvá veta : „Tu nájdete sprchy.“ Pri pohľade na jeden veľký plecháč sa všetky usmiate tváre zmenili na nechápavý pohľad a rozprúdila sa prudká debata. Väčšina z nás si kládla otázku : „Ona žartuje, však?“ No nie, toto myslela úplne vážne.
Kráčame ďalej a asi o minútu sa zastavíme pri ďalších dvoch veľkých búdkach, kde nám oznamujú, že v jednej spia dievčatá a v druhej chlapci. Hoci nás toto dorazilo už úplne, vchádzame dnu, každá sa vyvalí na posteľ a sme rady, že žijeme. Keďže na dievčenskej izbe je veľký neporiadok a hluk, odchádzam na chlapčenskú izbu, kde je pokoj. Štyria chlapci hrajú karty, dvaja si varia z posledných síl jedlo a ostatní ležia na posteliach. Poriadne už nevidím na oči, a tak si ľahám k nim a v okamihu zaspávam. Asi po pól hodine spánku sa otvoria dvere a so silným smiechom vstupujú dnu dievčatá, ktoré sa ma snažia nájsť. No som taká unavená, že ich úplne odignorujem a spím ďalej. K tomu mi pomáha aj spolužiakova mp3, z ktorej mi dookola hrá Hallelujah zo Shreka. Doobeda ostávam spať pri chlapcoch a neskôr hráme spolu karty. Pomedzi to, nám dievčatám, chlapci zobrali všetko guľaté, čo v našej kozmetike našli a začali s metlami hrať v izbe hokej. Odchádzame na obed, ktorý pozostáva z predjedla, rizota s mušľami, hlavného jedla, mäsa a palaciniek so syrom, dezertu, karamelového rožka so slanou náplňou, a vecami, ktoré dostanete pri každom jedle, ako je pohár vody, biely jogurt a tri kúsky bagety. Po obede sú posledné oznamy, v ktorých sa ešte dosť neprebudení dozvedáme, že o desať minút vyrážame na prehliadku mesta. Ako správne dievčatá sme vykríkli, veď predsa za desať minút sa nestíhame nalíčiť, umyť, prezliecť, zbaliť šminky atď. No musíme prežiť. Každá mala v sebe nádej, že cestou do mesta v autobuse sa to vyrieši, veď keď sme chceli byť nalíčené každý deň, tak sme si museli zvyknúť na autobusové maľovanie s trasúcou sa rukou.
Prešlo desať minút, zhromaždili sme sa pred hlavným vchodom a … autobus nikde. Keď sa profesori dozvedeli, že sme do mesta chceli ísť autobusom začali sa smiať. Prvých päť minút sme ich nechápali, no rýchlo sme na to prišli. My sme asi sedem minút od centra mesta. Zašli sme si na hrad, do baziliky, no aj do obchodíkov prepchatých lacným tovarom pre turistov. Je jasné, keďže sme v Lurdách, že Pannu Máriu ste našli úplne na všetkom. Či to bol pohár od piva, zapaľovač alebo kabelka. Od miestnych sme sa dozvedeli, že mesiac a pól už v kuse prší.
Po návrate sme sa na ubytovni nezdržali dlho, keďže sa blížil večer a profesori chceli ísť na sviečkový sprievod. A teraz sme mali právo smiať sa my. Sviečkový sprievod v takomto počasí. Áno, určite nám sviečky budú horieť. No vtedy sme ešte nevedeli, aké prekvapenie nás čaká. Akonáhle sme prišli na hlavné námestie, prestalo pršať. Vôbec sa nám nechcelo veriť. Začína sa to. Bolo tam toľko ľudí, že nám to vyrážalo dych. Prv išli ľudia, ktorí sú odkázaní iba na lôžko, samozrejme, že aj so svojimi lôžkami na kolieskach, za nimi nasledovali ľudia na vozíkoch, rehoľné sestričky, a potom sa už mohol pridať každý. Urobili sme asi kilometrový okruh okolo námestia, no modliacich sa ľudí bolo počuť všade a to v rôznych jazykoch. Asi po hodine sa všetko skončilo a my sme sa konečne mohli ísť vyspať. Všetci sme boli unavení, no len čo sa profesori pobrali spať, nedalo nám to odolať, a tak sa začali výjazdy, chlapci k dievčatám a dievčatá k chlapcom. Perfektne sme sa spolu pobavili a dohodli sme sa na skoršom rannom vstavaní. Nastavili sme si budíky, no každý zaspal, a tak sa nič nekonalo.
Bola som rada, že som vôbec otvorila oči, no hneď som musela počúvať troch chlapcov, ktorí stáli pri mojej posteli a išli mi zvestovať, že niekto nás večer bonzol. Bolo mi to úplne jedno, hoci som vedela, že problémy z toho budú, keďže sme cirkevná škola. Za desať minút som musela byť z postele vonku, no mne sa vôbec nechcelo. Jeden chalan sa ponúkol, že ma prenesie, ale skončilo sa to tak, že pri príchode na raňajky sme prišli ako posledný a všetci profesori na nás čakali. Ja som prišla v tričku na ramienka s to vo veľmi chladnom počasí a dokonca s tým chlapcom za ruku, keďže sme sa šalili. Čiže to sú tri problémy naraz. No pokarhania som dostala iba dve. Na noc si nejako nikto nespomenul.A keby aj, veď každý z nás má svedomie čisté.
Po raňajkách nám oznámili, že za 15 minút musíme upratať celú izbu a všetky veci si dať do autobusu, pretože za nami prídu Nemci. Vrátili sme sa na chatky skoro si poupratovať, no odrazu som počula už iba krik, smiech a potlesk. Vošla som do chlapčenskej izby a začala sa smiať. Veveričky pojedli spolužiakovi paštéty, ktoré si chladil na okne. Potlesku som ešte stále nechápala. Vysvetlili mi ho tak, že Jožo kvôli paštétam zahrešil. Asi si myslíte, že na tom nie je nič zvláštne, ani by nebolo, keby Jožko nebol kňazov syn. Vtedy som mu zatlieskala aj ja. No nemohla som ostať zdieľať náladu s nimi, pretože som mala už iba desať minút a plnú posteľ vecí. Ponáhľala som si poupratovať si a stihla som to iba tak tak. Vonku som vyšla v mini sukni a tričku na ramienka, pretože v Lurdách už bolo nádherné teplé počasie. Po príchode k autobusu som mala ďalší problém na krku. Od dejepisárky som už iba počula : „ To si si rovno mohla nechať opasok, načo máš tú látku okolo zadku???“ Nejako ma to nerozhodilo, veď tak bolo oblečených viacero báb.
Veci sú v autobuse. Namierili sme si to rovno do mesta s tým, že o šesť hodín sa máme vrátiť. Cestou do mesta sa začalo zmrákať a pofukovať. Stihli sme prejsť v meste dve obchodíky, dokiaľ začalo nebo protestovať a poslalo nám búrku. Otázkou bolo, kde sa pôjdeme skryť. Začali sme behať pod informačný stánok oproti bazilike, no stretli sme dve profesorky, ktoré nás volali dnu do kostola, ale vo chvíli, keď som sa objavila ja bolo jasné, že dnu nás nepustia. Ostával nám už iba informačný stánok, pod ktorým stálo už veľké množstvo ľudí. Vopchali sme sa medzi nich. Odrazu prišil kňaz, ktorý sa so zhrozeným pohľadom na mňa pozrel a začal na mňa niečo kričať. Začali sme sa smiať. Veď čo iné sa dá robiť, keď nič nerozumiete kňazovi, ktorý hovorí francúzštinou s talianskym prízvukom? Ani teta vedľa mňa, ktorá mu rozumela sa neudržala a urobila to isté. Po minúte vybíjania si nervov odišiel a my sme sa rozhodli, že rýchlejším krokom pôjdeme na ubytovňu, keďže sa nám zdalo, že v Lurdách ešte nikto nikdy nevidel dievča s mini sukňou a tričkom na ramienka. Posledné udivujúce pohľady na mňa a konečne sme vyšli z mesta.
Po príchode do komplexu ubytovne nás už čakali piati premrznutí spolužiaci, ktorých búrka tiež postretla na ceste. Nikto z nás sa nemal kde skryť. Nikde nebolo otvorené. Naše izby už vlastnili nemeckí rovesníci. Sedeli sme pod jednou biednou strieškou, kde hrozne prefukovalo a zatekalo. Chlapci už začali vymýšľať hocičo. Vybrali z košov igelitové vrecia a dali si ich na seba ako pršiplášte, búchali po všetkých dverách, no iba jeden našiel umývarku, v ktorej bolo teplo. Prišli sme tam všetci. Hoci prala práčka a nikdy sme nevedeli, kto nás môže odtiaľ vyhodiť, napúšťali sme si všetky vedrá, vaničky a umývadlá vodou a podávali do nich nohy. Bol to naozaj super pocit byť aspoň trošku v teple. Vždy, keď sa zdvíhali ťažké železné dvere, sa nám rozbúchalo srdce ako divé, pretože sme nevedeli, či náhodou nepríde nejaký človek z personálu a nevyhodí nás odtiaľ. Všade pod nami plávala voda. Urobili sme tam veľký neporiadok. Veľmi radi by sme sa teraz dozvedeli, koľko za nami to upratovali. Každých päť minút sa išiel niekto pozrieť, či pod tou strieškou vzdialenou pár metrov nemrzne nejaký človek. Nakoniec sme tam pozberal aj profesorov a bolo nás okolo 25. Od nich sme sa dozvedeli aj to, že niektorí išli hore na najvyšší vrch v tomto meste, aby mohli vidieť Pyreneje. V porovnaní s nimi sme na tom boli ešte dobre. Čakala nás ešte večera, na ktorej sa na nás milé tety kuchárky pekne pousmievali, keďže ešte nevedeli, aký veľký neporiadok sme im narobili.
A mohli sme vyraziť do najkrajšieho mesta, ktoré nás na tomto výlete čakalo.
