Prvou dnešnou zastávkou je Versailles, mestečko necelých 18 kilometrov od Paríža. Toto predmestie Paríža s vyše 85 000 obyvateľmi nás víta naozaj grandiózne. Policajným zásahom na pouličných predavačov. Nevšímame si to a vstupujeme cez brány tohto márnotratne bohatého barokového paláca.
Wau, je taký velikánsky, že sa až začínam čudovať Ľudovítovi XIV. odkiaľ nabral toľko odvahy dať ho postaviť na močiaroch, keď mu už Louvre, v ktorom sme sa pre jeho veľkosť stratili, nestačil. Pre krátkosť času nám nezostáva čas na prehliadku všetkých 700 komnát zo zlata, brokátu alebo mramoru, dokonca ani tej jednej najkrajšej, zrkadlovej sály so štyristo zrkadlami.
Musíme sa teda uskromniť. Máme hodinu a trištvrte na prehliadku všetkých záhrad rozkladajúcich sa na ploche 100 hektárov. Otočím sa na päte a z mojich úst vypadáva : „ Fúúúha! “Za mnou sa hrdo týčia pomarančovníky. Nie 10, a dokonca ani 50, ale celé stovky. Sú krásne zoradené v kruhoch okolo jednej zo 400 fontán v tomto komplexe. Rozbehnem sa k nim a neodrádza ma ani tá stovka schodov, ktoré treba zdolať. Dávame si preteky. Do cieľa som prišla druhá, no nič mi neušlo. Spolužiak chce mať peknú fotku, a tak sa začína šplhať na jeden z nich, no musí byť šikovný, pretože do záhrady prichádza SBS – kár. Druhý spolužiak si zatiaľ pomáha rebríkom a odtrháva maličké pomaranče. Odvážlivci, ktorí sa podujali na degustáciu ich hneď po zahryznutí s kyslou tvárou vypľúvajú. Viac nám netreba. Pochopili sme! Po dvadsiatich minútach a zaplnení asi polovice z pamäťovej karty fotoaparátu konečne opúšťame pomarančovníky. Paráda! Pred nami je krásny, zelený asi 300 metrov dlhý úhľadne pokosený trávnik. Značky pred ním zakazujú vstup naň, no fotka by inak nevynikla! Skrátením si cesty cez nejakú húštinu sa dostávame do ďalšej záhrady. Záhrady umenia. Asi tucet umelcov tu sedí na tráve so svojimi plátnami a farbami. Maľujú sochy, zátišia, turistov, … hocičo. Tak vážnu a vznešenú atmosféru naruší spolužiak, keď im začne pózovať pred sochou, ktorú maľujú. Máme už len päť minút do odchodu. So sklamaním konštatujeme, že stíhame už len jednu záhradu. V krásnej zelenej záhrade s ešte zaujímavejšou fontánou robíme poslednú spoločnú fotku. Prichádzajú mi na um slová Marka Twaina, ktorý pred skoro 140 rokmi pri návšteve Versailles vyhlásil : „ Kedysi som Ľudovíta XIV. preklínal za to, že minul 200 miliónov dolárov v dobách, keď bol nedostatok chleba. Ale teraz mu odpúšťam, pretože tento zámok je neskutočne krásny. Človek hľadí a nemôže sa vynadívať, a snaží sa uveriť, že toto všetko je skutočné, že sa neocitol v rajskej záhrade a napoly verí, že sa nachádza v zajatí nejakého rozprávkového sna. “, a mal pravdu.
Teraz s čistým svedomím a s prísľubom návratu môžeme opustiť tento klenot európskeho umenia.
Nastupujeme do autobusu, ktorý nás odváža k bazilike Saint Denis považovanej za kolísku gotického slohu. Desať minútová prehliadka nás doslova uchváti. V bočných kaplnkách tohto kostola nachádzame korunovačné klenoty. Na vlastné oči ich tak veľa pokope vidíme po prvý krát. No baziliku, v ktorej boli korunované všetky francúzske kráľovné a miesto posledného odpočinku väčšiny francúzskych panovníkov, v karolínskych alebo románskych kryptách, opúšťame, aby sme mohli ísť robiť to, čo tak dôverne poznáme. Nakupovať!
Tržnica je hneď oproti. Kopa topánok a všetky za dve eurá alebo kabelky a všetky za tri eurá, možno tričká za sedem eur. Čo si vyberiete? Prechádzame pomedzi rôzne stánky s tureckými obchodníkmi, ktorí dookola opakujú to isté. „ What´s your name? “ - ozve sa od jedného. „ Veronika! “ - odvetím, no do hlbšieho rozhovoru sa s ním nedávam. „ Could you give me your number? “ - tvárim sa, že si ho nevšímam, ale kamarátka odpovedá za mňa. Číslo mu nedáva. On je však neodbytný : „ You are so sexi. Can you give me your skype? “ - s milým úsmevom na tvári sa obraciam a hovorím : „ No! “ Pohla som sa ďalej, dúfala som totiž, že spolužiačka pochopí, no ona si s ním v pohode konverzuje ďalej. Keď sa spamätala bolo neskoro. Chlapec si urobil veľké nádeje, a preto opúšťa aj svoj stánok a pokračuje s nami v ceste. Po troch minútach sa spamätáva a odíde. Lenže toto nebol zďaleka koniec. Skončil on. Začal iný. Po tejto tridsať minútovej prechádzke to urobili dokonca až štyria.
So smiechom prichádzame pred baziliku a začíname profesorkám hovoriť, čo sa nám stalo. Posmejú sa, no o chvíľu s vážnou tvárou vyhlásia, že jeden z nich našej triednej pri nákupe vydal falošných päť eur a ona to zistila až pri platení v ďalšom obchode.
Autobus nás opúšťa a ďalej ideme metrom. Kým naň čakáme všimli sme si bezdomovca, pri ktorom leží pes bez známok života. Začína sa medzi nami prudká debata, či je alebo nie je mŕtvy. Našiel sa jeden odvážlivec. Išiel sa opýtať rovno bezdomovca. Neveríme vlastným ušiam. Áno, ten pes je mŕtvy a to nie prvý deň.
Znechutený nastupujeme do metra, v ktorom stretávame krásnych černoškov. Vystupujeme v strede mesta, aby sme mohli prestúpiť na ďalšiu linku metra.
Máme to namierené rovno do 3D kina. No smola. Meškáme. Naše predstavenie sa už dávno začalo, preto všetci ostávame v metre ( vraj iba na chvíľu ), aby sa mohla profesorka zabehnúť opýtať, či by bolo nejaké voľné miesto aj na ďalšom predstavení. Po hodine sa vracia do metra a oznamuje, že môžeme ísť. S veľkým nadšením sa zavezieme o pár zastávok ďalej. Vystupujeme rovno pred ním.
Jeho rozmery nás udivujú. Na Slovensku nenájdete také veľké obchodné centrum a to sa dokonca dozvedáme, že toto centrum je iba pre deti. Fúha! Vstupujeme dnu. Prechádzame prehliadkou. Ruksaky musíme položiť pod skener a sami prejsť laserami. Za laserom dostávame mapku. „ Mapa? Načo? “ - každý sa pýta s údivom. Prišli sme na to po vstupe do hlavnej haly. Hľadáme WC. Päť minút, ale bez úspechu. Za dve minúty máme byť v kine. Nastáva malá strata orientácie, no po dlhšej chvíli prichádzame pred neho a usádzajú nás už len pomedzi ostatných ľudí.
Mali sme prísť na film o dinosauroch, ale namiesto toho pozeráme film o kozmonautoch. Nevadí, veď zážitok z 3D kina si odnesieme aj tak.
Nasleduje opäť cesta metrom a vystupujeme na zástavke blízko Notre Dame. Niekto si to namieril rovno do nej, plnej turistov, iní do kaviarničiek a malých obchodíkov vedľa nej, no a ostatní ostali pozerať na krásne in – line výkony chlapcov. Korčuľovali si po moste pomedzi prekážky, akoby sa narodili s korčuľami na nohách. Ľudia chodili okolo tlieskali a hádzali im peniaze. A zatiaľ, čo každý híkal od ich výkonov, starý, nenápadný pán v sivom saku si sadá na lavičku v strede mosta, vyberá svoju harmoniku a začína hrať pieseň za piesňou.
Vyhlásil sa odchod. Pozbierali sme sa a mierime rovno k Pompiduovmu centru. Centrum, ktoré sa bežne nevidí. Stojím pred ním, no vidím všetky káble, výťahy, potrubia a schody, ktoré autori umiestnili rovno na fasádu a ničím to neprekryli. Fontána pred ním je tiež ako výtvor úplne mimo reality, no aj napriek tomu je krásna. Čo mi tu najviac nesedí je ten gotický kostol za ňou. Neriešim a kráčam ďalej za nosom.
Čaká nás posledný bod dnešného programu. Plavba po Seine. A tú sme si teda poriadne užili. Sprievodkyňa komentovala každú pamiatku, no my sme jej nerozumeli, a tak sme si urobili vlastný program. Spievať včielku Máju, skúsiť rozkývať loď alebo urobiť pogo sa každému na Seine asi nepodarí. No my sme to úspešne zvládli. Pre posilnenie zážitku dokonca pred všetkými japonskými turistami.
Úspešne môžem prehlásiť, že aj z druhého dňa v Paríži si odnášame krásne zážitky.
