Školský výlet...jeden z najlepších, aký sme za prvý ročník na gymnáziu mali. Asi ¾ nášho autobusu, ešte pri mori nebolo, a preto, keď sa nám naň naskytol taký nádherný pohľad, už v Taliansku, nikto neveril. Na poslednej benzínke sme sa všetci prezliekli do plaviek a šup – šup do autobusu, aby sme tam, čo najskôr boli. Vedeli sme, že uvidíme aj „rozcvičku“ jazdcov Ferari, keďže sme tam prišli práve dva dni pred Veľkou cenou F1. Prešli sme hranicami a začali sme sa vytáčať v preplnených zákrutách pred mestom. Naskytol sa nám pohľad na nádherné, čisté more, na ktorom boli unášané plachetnice a také veľké lode, že nikto z nás ani nechcel veriť. „ Wrrr, wrrr, wrrr ...“ - boli prvé zvuky, ktoré sme s nadšením počuli. Fotoaparáty boli žeravé od fotografovania, no nikto si nenechal, pre nás, také nevšedné udalosti ujsť. Po pól hodine hľadania voľného miesta pre autobus, sme všetci s veľkým nadšením z neho vystúpili a rozhýbali si svoje konáriky. Francúzštinárka ukázala na jeden vysoký kopec v strede mesta. Každý sme sa na ňu pozreli s údivom a presvedčením, že to určite nemyslí vážne. No po chvíli sme sa dozvedeli, že to je námestie, z ktorého najlepšie uvidíme F1. Myslím, že je jasné, že po tejto informácii nikto neprotestoval. Cez všetky voľné uličky, plné robotníkov, ktorí vám automaticky ako prví pozdravia : „ Bonjour.“ , cez obchody, kaviarne a tržnicu s milými ľuďmi, sme sa dostali až hore, na ten „vysoký kopec “. Hoci profesori chceli pochodiť všetky múzea a pamiatky, my sme im to nedovolili a všetci sme skončili na múroch námestia, pri televíznych kamerách, s foťákmi v ruke a pohľadmi na F1, ktoré stáli za to. V takých veľkých horúčavách nás to asi po hodine omrzelo, a tak sme si povedali, že by sme sa už mohli ísť aj okúpať do toho nádherného mora. Nálada nám trochu sklesla, keď sme sa dozvedeli, že pôjdeme asi 45min, pretože je to pár kilometrov ďalej, hoci sa to zdá blízko. No po veľmi krátkom rozhodovaní, či to naozaj chceme sme sa vydali na tú „ dlhú “ cestu. Dva krát sme sa zviezli verejným výťahom, ktorý nám úplne vybil dych, keď sme videli ako je udržiavaný. Na Slovensku by toto možné určite nebolo. Pár metrov od mora sme narazili na Golden foot, kde sme sa veľmi začudovali, keď sme tam uvideli nohy Ronalda a Pavla Nedveda.. Po tomto šoku nasledovalo už iba hľadanie miesta na pláži a prvý dotyk mora, ktorý bol veľmi ľadový, a tak sa mi podarilo nazbierať 12 kŕčov. Musela som si ísť ľahnúť na rozpálenú kamienkovú pláž, kde som zaspala na slnku a jediné, čo z toho vzišlo bol úpal a po týždni aj nádherne hnedá pokožka. Toto mal byť koniec nášho dňa, no nikto nevedel nájsť šoférov, a tak sme sa dostali na detské ihrisko, ktoré bolo špeciálne pre nás otvorené o hodinu dlhšie, kým sa šoféri nenašli. Naši chlapci si stihli zahrať futbal s monackými chlapcami. Každý v tom okamihu myslel iba na to, že možno o pár rokov ich uvidíme v nejakom prestížnom svetovom futbalovom družstve a povieme si, že s tými sme si raz podali ruky … Pri príchode na parkovisko sme si stihli poflirtovať so Švajčiarmi, ktorí mali autobus vedľa nášho, len výlet po Francúzsku absolvovali v inom poradí. Chlapci dojedli sme všetky rezne, ktoré im mamky nabalili, dievčatá všetky „ polystyrény “, aby nepribrali a mohli sme sa vydať na cestu do ďalšieho nádherného Francúzskeho mesta.
