Cestujeme doň celú noc. Nálada v autobuse je výborná. Nikomu sa nechce ísť spať, no po pól noci sme si to rozmysleli, aby sme nazbierali aspoň trocha síl. Chlapci začínajú myslieť na uličky šľapajúcich dievčat a dievčatá na obchodné domy prepchaté oblečením.
Začína sa rozvidnievať a my vstupujeme do mesta na Seine. Zatiaľ prechádzame iba zadnými uličkami. O chvíľu sa zo stredu autobusu ozve : „Jej, tam je Eiffelovka, vidíte???“ Oči sa každému v autobuse rozžiarili ako malému dieťaťu a sledujeme malý špic vrchu Eiffelovky na pravej strane.
Francúzštinárka nás víta v Paríži a začína nám opisovať miesta, ktorými prechádzame.
„Vchádzame do najmodernejšej štvrti La Défense“ - oznamuje nám. Všetky fotoaparáty sú už prilepené na oknách. Blesky lietajú jeden za druhým. Fotíme si každý mrakodrap. Cítim sa ako v najkrajšej modernej rozprávke.
Profesorka si opäť zapína mikrofón pri La grande arche a vysvetľuje, že tento oblúk je na jednej priamke s ďalšími dvoma oblúkmi v Paríži, Víťazným oblúkom a oblúkom pri múzeu Louvre. S otvorenými ústami opúšťame štvrť La Défence a po ulici Charles de Gaulle sa dostávame na najslávnejší osem prúdový bulvár Champs Elysses. Na každom rohu vidím turistov, ako si fotia všetko, na čo dovidia. Pozerám sa cez predné sklo autobusu a začínajú sa mi rysovať krivky Víťazného oblúku. Pôsobí hrdo, masívne a tajuplne. Dozvedáme sa, že každý deň, za každého počasia, sa presne na obed vymieňa veniec pod ním, vojakmi spolu s dychovkou, na počesť padlých vojakov. Sme už za ním. Predo mnou je ďalší monument Paríža – Zlatý obelisk.
Začína pršať a na Paríž padá hmla, ale ani to nás neodradí vystúpiť pri Veľkom paláci a zamieriť si to rovno na najslávnejšiu vežu na svete, Eiffelovku. Musíme si odšľapať poriadny kus cesty, ale za výhľad z hora to stojí. A tak prechádzame okolo brehu Seiny, na ktorom sa koná výstava sveta živočíchov. Nikoho to nezaujíma, veď nad nami sa hrdo týči Eiffelova veža. Po informácii, že bola postavená iba na výstavu a po roku ju chceli zbúrať, sa medzi nami začína veľmi prudká debata, v ktorej sa zhodneme na tom, že zbúrať túto vežu by bola veľmi veľká škoda z viacerých hľadísk. Keďže je už každý nedočkavý profesori sa snažia zistiť viacero údajov, ako napr. kto nechce ísť hore vôbec ( bola to iba jedna, čiže musela ísť aspoň na prvé poschodie, no prekonala svoj strach ), kto chce ísť výťahom, a kto pešo.
Mám veľkú radosť, že stojím pod ňou. Bol to jeden z mojich celoživotných snov. Výšok sa nebojím, a keby aj, svoj strach prekonávam rada, preto som sa rozhodla ísť hore na pešo. Takto sme sa rozhodli ísť hore asi iba pätnásti. Druhých odradila informácia, že po druhé poschodie je to 700 schodov.
V ¾ radu na vstupenky nás začínajú prehľadávať a musíme ukázať, aké kovy máme pri sebe a otvárame tašky. Rad sa rýchlo posúva a už si kupujeme lístky. Lístok na pešo na druhé poschodie stojí iba 3,10 eura. Vstupujeme na prvý schod. Je to fantastický pocit, už nás čaká iba 699 schodov. Turisti sa po schodoch obehujú, ako keby im Eiffelovka niekde unikala.
Vychádzam na prvé poschodie. Je veľmi mohutné, no zároveň také krásne. Miešajú sa tu rôzne reči. Z jednej strany počuť francúzštinu, z druhej španielčinu, taliančinu, angličtinu, dokonca aj poľštinu. Po piatich minútach sa rozhodnem ísť o poschodie vyššie. Druhé poschodie si nemôžem obísť celé, pretože rad na výťah, na tretie poschodie, sa tiahne po celej východnej a severnej strane a sekundu za sekundou pribúda. Aj ja sa snažím zaradiť, lebo začína čoraz viac pršať a za dažďa na tretie, najvyššie poschodie už nepúšťajú. Výťah sa otvára, vystupujú z neho ľudia a nastúpiť môžu iba desiati. Liftboy oznamuje, že toto sú posledné dve várky ľudí hore. Začína sa bitka o miesta, a mne sa úspešne darí. Výťah sa zatvára a stúpa. Pod nami je iba sklo a konštrukcia, cez ktoré vidím ľudí až pod Eiffelovkou. Sme v polovici a tlak stúpa. V ušiach počuť iba piskot, no stojí to za to. Veď uvidím Napoleónove mesto z vtáčej perspektívy. Vykročím z výťahu a Paríž mám ako na dlani. Nádherný pohľad. Idem ešte o poschodie vyššie, kde strachopudi z výšok už nechodia, veď je to ohradené iba drôtom. Prechádzam sa okolo voskových figurín v strede, a pozorujem voskovú figurínu jednej pani, ktorej sa kýve náušnica. Až vtedy sme si uvedomili, že vlastne celá Eiffelovka sa kýve s nami. Nikomu to neprekáža, a tak sa pár spolužiakov rozhodne vyskúšať toalety na tomto najvyššom poschodí. Ja si zatiaľ obzerám vlajky, ktoré sú v okruhu celej veže a je na nich napísaný štát, hlavné mesto a koľko kilometrov do danej krajiny vzdušnou čiarou je. No koľko by ste tipovali na Slovensko? Je to presne 1096km. Začína poriadne pršať, a tak sa rozhodneme ísť dole. No schody sú všetky pozatvárané a inak sa ísť nedá, tak čo už. Prekračujeme výstražnú pásku a bežíme dole po nich. Na druhé poschodie sa zvezieme výťahom a dole už ideme na pešo. Na prvom poschodí si všimneme, že ľudia vo výťahu, ktorý ide hore, na nás mávajú. Áno, sú to naši spolužiaci, ktorí si až doteraz museli odstáť rad na výťah. My pomaličky schádzame dole, no dole musíme na nich asi hodinku čakať. V bruchu nám už vyhráva. Každý sa rozbehne do prvého fast foodu. Hranolky, hot dogy a gofry lietajú jedna radosť. Pomedzi to poflirtujeme s černošskými basketbalistami, veď takých pekných nevidíme na Slovensku, a to nie ešte v Prešove, každý deň. Holuby sa začínajú podozrivo zlietať. Prv sa dosť bojíme, no keď sa otočíme vidíme malého afroameričana v žltom pršiplášti, ako si kľaká na zem a všetky holuby zlietajú na neho. Čakali sme, že štyria muži v zelenom, s nabitými samopalmi, mu niečo povedia, no nie, nechali ho tak. Pomaly sa vracajú aj naši spolužiaci, ktorí nám so smútkom v očiach oznamujú, že oni sa dostali iba po druhé poschodie. Smiechu sa neubráni nikto z nás. Nádherných pár hodín strávených pod Eiffel tower sa končí a my pokračujeme smerom na sever.
Chceme sa dostať, čo k najviac historickým pamiatkám a to sa nám aj darí. Hoci do nej nevchádzame, ale máme ju pred sebou, Invalidovňa. Je v nej pochovaný Napoleon Bonaparte. Radi by sme jeho hrob videli, no čas nám to nedovolí.
Prechádzkou okolo viacerých ambasád a po moste Alexandra III. prichádzame pred Louvre, najväčšie múzeum v Paríži a jedno z najväčších na svete. Nikto z nás už nevládze, a tak máme desať minútový oddych. No sme takí nažhavení vidieť krásy tohto veľkolepého múzea, ukrývajúceho množstvo umeleckých diel z rôznych etáp a krajín, že po piatich minútach sa vydávame dnu. Vchádzame bočným vchodom a hneď nás čaká aj laserová kontrola. Stojíme v Napoleónovej hale, medzi troma pavilónmi, a každý z nás vie, že ako prvé chce určite vidieť Leonardovu Monu Lisu. Pozrieme sa na mapku, ktorú nám dali pri vstupe, a vidíme, že ju máme hľadať v pavilóne Dennon. Naša túžba je taká veľká, že sa doslova začíname pretekať. A ja víťazím. Pozerám na ňu, ktorá sa so svojim tajomným úsmevom pozerá na mňa z veľkej bielej steny za dvoma sklami, no neviem pochopiť, prečo tento obraz je taký preslávený. Dokonca sa mi zdá oveľa menší, ako sme si ho predstavovali, no aj tak som rada, že ju vidím. V tejto miestnosti je prísny zákaz fotografovania, no spolužiakom to vôbec nevadí, hoci ich už po tretí krát vyhodili. Veď vás predsa iba vyhodia, no vy fotku máte vždy vo fotoaparáte.
Afrodita, to je moja ďalšia zastávka. Musím prejsť do pavilónu Sully, no veľa času už nemám. Vidím ju. Je nádherná. Pozerám na mapu a oči mi skĺznu na apartmán Napoleona III., ale ten sa nachádza skoro až na konci pavilóna Richellieu, a tak to už nestíham.
Stretávam ďalších spolužiakov, s ktorými by sme už radi vyšli. Máme na to pätnásť minút a sme niekde v strede. Za desať minút sme našli všetko iné, len východ nie. Do smiechu nám už veľmi nie je, no nevzdávame sa. Konečne! Našli sme ho, v poslednú minútu.
Všetci sa stretávame pred Louvrom a spolu ideme na metro, ktoré nás zavezie na okraj Paríža, kde v americkom fast foode dostaneme večeru, akú si vyberieme. Majiteľ nás milo privítal, poprial dobrú chuť a všetci sme sa vrhli na hranolky a poriadne veľký stejk. S plnými bruškami sa musíme prejsť o pár ulíc ďalej k autobusu, s ktorým sa konečne dostaneme do hotela.
Toto je asi posledný šok tohto dňa. Máme pred sebou nádherný hotel, v ktorom slúži všetko na automatiku. Od otvárania dverí, pri ktorých vám na začiatku dali heslo, až po sprchy. Vnútri izby nájdeme tri postele, malý stolík, stoličku, televízor, veľké zrkadlo a umývadlo. Takú izbu si v momente prajú viacerí z nás mať aj doma. Veľmi unavení si púšťame televízor a všetci pri ňom zaspávame. Potrebujeme totiž nabrať sily na ďalší deň plný prekvapení v tomto vzrušujúcom veľkomeste.
