Lost

 Po pätnástich minútach cesty vystupujem na okraji mesta. Predo mnou mám množstvo uličiek a ja si neviem vybrať, do ktorej chcem vstúpiť. Noha mi stúpila na cyklistický chodník okolo Torysy, a tak je rozhodnuté. Tým som sa preniesla do oázy pokoja, ticha a pohody a zároveň som sa mysľou preladila na melancholické vlnové dĺžky. Okolo mňa prechádza množstvo mladých ľudí úplne ponorených do čara, ktoré cítia v sebe, do lásky, ktorú im nikto nevezme. Pýtam sa sama seba : „Prečo??? “ Prečo oni áno a ja nie??? Kde ma čaká ten môj princ, s ktorým by nám stačil pohľad na pochopenie??? Viem, nebolo by vždy všetko ako z tej najkrajšej rozprávky, no spoločne by sme to zvládli. Prečo môžem mať každý deň okolo seba chlapcov, ktorí vedia potešiť a povedať, ako ma majú radi, no nemôžem mať toho jedného iba pre seba??? Prečo ešte neprišiel??? Prečo aj ja nemôžem niekoho držať za ruku a mať v ňom oporu, vždy, keď mi je najťažšie??? Moja prechádzka mestom s otázkou : „Prečo??? “ končí na opačnom sídlisku Prešova, no ja som na ňu ešte stále nedostala odpoveď. Chýbaš mi, tak už príď...