Ťahala si svoj vozíček plný snov, zážitkov a práce za bielym svetlom.
Nemala veľa prekážok, iba veľa prianí.
Nádej na len jedného z milióna stratila už dávno, niekde po ceste, medzi ľuďmi, ktorí jej len potvrdzovali, že sa dá žiť aj bez neho.
Zvykla si kráčať hore, vpred, za svojim snom.
Svet brala takým, aký bol. So svojimi negatívnymi aj pozitívnymi stránkami.
No jedného dňa zakopla.
Zakopla práve o nádej, ktorú už nikdy v živote nechcela stretnúť, bez ktorej jej bolo tak dobre a naučila sa bez nej žiť.
Žila zo vzduchu, vody, sebavedomia, talentu a vedomostí.
Aby toho nebolo málo, nádej putovala spolu s láskou.
Zakopnutie bolo silné a na oči jej odniekiaľ, ani sama nevie odkiaľ, spadli ružové okuliare. Prežívala krásne dni. Plné šťastia, ktoré pri svojej púti s vozíčkom už dlho nepociťovala. Nebolo to pre ňu nič nové, len obnovenie niečoho starého.
No jeden večer sa s ňou nádej domov nevrátila. Odskočila si niekde na pol ceste. Možno zabudla, možno zaspala a možno ju niekto zabil.
Pomaly na ňu zabúdam aj ja. Vraciam sa na tú správnu cestu a upratujem vozík od všetkých citov, ktoré so mnou nemôžu cestovať ďalej. Na cestičku driny o presadenie samej seba v tomto svete.
Dúfam, že sa už niekdy neobjaví, že už nikdy nenájde cestu späť. Cestu otvárania a zošívania rán.
Láska už dávno stratila dej...
