Kamaráti, ľudia, na ktorých mi najviac v živote záleží.
Ľudia, ktorých by som nevymenila za nič, za ktorých som schopná obetovať sa vo všetkom.
Spolužiaci, ktorí to nemajú so mnou ľahké, no predsa ma berú takú, aká som.
Mám svoju povahu, nie jednoduchú, svoje názory, nie rovnaké s ich názormi, svoje plány, nie práve im najbližšie.
Som komplikovaná, drzá, náladová, priama, tvrdohlavá. No oni ma majú aj tak radi.
Nepáčia sa im moje plány a dokonca ani posledné blogy, ktoré som napísala preto, že som to tak cítila a nemám sa za čo ospravedlňovať, skritizujú ma, no stoja za mnou, nedovolia mi spadnúť.
Nemám postavu modelky, ani povahu Matky Terezy, no berú ma takú, aká som a pomáhajú mi.
Sklamala som ich, ale aj tak ma držia za ruku a vedú ďalej.
Raz, keď sa naše cesty rozídu viem, že im môžem kedykoľvek zavolať a oni to bez váhania zdvihnú.
Viem, že keď mi večer chýbajú, stačí prezvoniť a oni odzvonia.
Viem, že keď som beznádejná, bez váhania nastúpia do autobusu a za päť minút mi utierajú slzy.
Viem, že keď mi to v škole neide, sami prídu, aby mi pomohli.
A keď sa smejem, smejú sa so mnou.
Veria mi, a ja verím im.
Bez nich by bol tento život iba jednou veľkou púšťou bez oázy, len jedným veľkým oceánom bez ostrova.
Sú to anjeli bez krídel...
Máš právo hľadať vlastnú cestu, ale snaž sa, aby si sa pri jej hľadaní nezranil v niektorej slepej uličke. ( M.M. )
