Spolužiačka zdvíha ruku s otázkou : " Koľko stoja vaše služby? ". Tá červená farba odrážajúca sa z jeho bielej košele sa nedala prehliadnúť. No Maji, až po pár sekundách dôjde, akú "zmyselnú" otázku mu položila. Sto minút prenosu Miss pekný zadok sa končí.
Biológia. Na konci hodiny mi dáva spracovať dva referáty. Oznamujem jej, že nemám čas, no ten vraj nemá ani ona. Super...už vidím tie nočno -ranné seánsy za počítačom s hrnčekmi kávy a obalmi od guarany, aby som nevyfasovala päťku.
Prvá, druhá, tretia, ... desiata, jedenásta, ... počítame vojenské sanitky, ktoré cez hodinu prešli okolo školy ( polícia je už totiž nespočítateľná ). Opäť robia pokusy s vodičmi, či sa im stihnú vysáčkovať z cesty.
Na štvrtej a piatej hodine máme diskusiu s misionármi z Kambodže. Dve voľné hodiny na učenie...aspoň pokiaľ nepríde riaditeľka a nezoberie všetkým zošity. No Wagneterová vie s ľahkosťou pierka spustiť zošit na zem, a preto môže každý na ňu len namosúrene pozerať...ona sa nenechá rušiť, zodvihne zošit a ďalej sa učí.
Bežíme na Májovku. Nikomu sa predsa nechce stáť tie kilometrové rady kvôli jednému tanieru jedla. Oplatilo sa hladovať! Pani kuchárky sa nedali zahanbiť a opäť nám pripravili niečo chutné. Vďaka ;)
S Matúšom začínam preberať školu. Dávam nám pol minúty. Hm, precenila som situáciu. Opäť sme pri téme sex. Teta, ktorá doteraz stála nad nami v autobuse ako socha z Louvru, sa teraz preberá zo zimného spánku. Hlava sa jej zasekla na nás dvoch. V podstate sa jej vôbec nečudujem. Vyrastala totiž v dobe, kde slovo "sex" bolo úplne tabu a panenstvo sa strácalo až po svadbe. Vystúpila kvôli nám alebo už nadišla jej zastávka? :D
V čakárni u alergologičky je nuda ako stále. Sledujem pohyb na parkovisku ( veľmi sa totiž teším na môj vodičský ). Všimla som si z krásneho fára vystupovať matku s dcérou. Neprejde ani minúta a už vstupuju do čakárne. Z matky sa nakoniec vykľula zlatá pani, no dcéra...namyslená sedemnástka. Do hlavy sa mi dostal chrobák. Povŕtal sa mi v nej a vyšiel s myšlienkou, že ja som taká istá.
Sestrička mi oznamuje, že už nemá voľný žiaden termín, kedy by mi pichla tretiu vakcínu. Vravím jej, že mne tretia nechýba. Hoci mi odvetila, že toto by nechýbalo ani jej, zatočila arabeliným prsteňom a zapísala ma na piatok. Týmto sa jej ospravedňujem, že som taká neporiadna pacientka a neprišla som, no ...
Potrebujem niečo sladké. Hm, Tesco má práve novú limitovanú edíciu Figaro čokolád. Mám tendenciu vyskúšať všetko, čo je limitované. Limetka, to je to, čo môjmu jazýčku chýba. Pri expresných pokladniach stoja najmä ľudia, ktorí sú už po práci. " 65 centov" - oznamuje mi teta v modrom za pokladňou. Pozerám do peňaženky. Dvacka. Keďže som si ešte nezaobstarala miešok, podávam jej kreditku. Nemienim chodiť ako hrkálka. Vonku je pod nulou, a tak začal čip kreditky prostestovať. Vraj sa mu nechce zobúdzať kvôli takej "prkotine". Teta to skúša aj druhý a tretí - krát. Ľudia s mliečkom a chlebíkom už začínajú podupkávať nohou. Kreditka si to asi všimla, a tak konečne skončila svoju prostestnú akciu. Týmto sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorí stáli za mnou.
Na margo, Figaro čokoládu s limetkou vám naozaj odporúčam...
Na Trojici je jediné teplo miesto, na ktoré svieti slniečko. Práve na ňom stojí staršia občanka. Nemám rada, keď mi niekto narušuje osobnú zónu, a preto radšej ostávam stáť v chládku. Po minúte pochopím, že som stála vedľa veštice. Pani sa posunula ďalej. Teraz je slniečko iba moje...Vďaka ;)
Prichádza linka číslo 32. Babička z dediny sa otočí a pýta sa punkáča, či tento autobus ide na stanicu. Ten jej s úsmevom odpovedá, že nie. Ešte nikdy som nevidela punkáča usmiať sa. Prichádza mi to strašne milé, a tak sa usmejem aj ja.
Po nástupe do autobusu sa treba tváriť ako modelka...každý si vás totiž začne obzerať.
Na druhej zastávke pristupujú revizori. Pán kontrolór, ani nestihne dopovedať "dobrý deň" a už mu podávam čipovú kartu. Milo sa usmeje, poďakuje a postupuje ďalej. Hm, čo iné by mohol čakať, keď dopravnému podniku slúži už tak dlho?
V práci dnes máme kvalitnú zábavu :
- možno 45 ročný pán, ktorý si chce sám vložiť bankovku do testera a odtrhnúť pokladničný doklad,
- kolegynka preľaknutá z môjho rukopisu ( vraj Dr. Šuvix ),
- krásny zahraničný športovec, ktorý sa bál, že neviem po anglicky,
- stála aktivita : flirt s predavačom z O.K..Sportu,
- pár s bilingválnymi deťmi ( hoci zatiaľ neviem, s kým ich budem mať, no určite viem, že musia byť bilingválne!!! )
- už len zaželať pánom SBS-károm dobrú nôcku a môžem z tej veľkej modrej škatule vypadnúť.
Na zastávke mi sranda pokračuje. Postavila som sa presne medzi skupinku punkáčov a hip hoperov. Aby toho nebolo málo, za mnou sú už podnapité trinástky a predo mnou sa hore - dolu prechádza zlatý chalan hovoriaci po anglicky. Z bočnej uličky vybehuje Hummer s holandskou značkou. Milujem to auto!
Prichádza autobus a zo skupinky hip hoperov sa vynorí kamoš, basketbalista.
V autobuse sme prišli na to, že chalan hovoriaci po anglicky nie je len jeden. A ani dvaja, ... Je ich možno desať plus zopár báb. Dve baby a jeden chalan sa začali baviť s najviac trinásťročnými chalanmi. Jasné, po anglicky! Nechcem podceňovať tých chalanov, no my dvaja sme z nich mali kvalinú zábavu. Nakoniec vysvitlo, že cudzinci sú Nóri. Tí sa s nimi bavili o dušu, no jediné, čo chalani vedeli povedať bolo : hello, sister a father. Nakoniec sme sa zabávali piati proti trom.
Kamoš vystúpil a na mňa sa v tomto preplnenom autobuse prilepil zozadu neidentifikovateľný chalan. Možno po dvoch zastávkach začal spolu so svojimi dvoma kamošmi kecať o mne : " Hm, neviete kto je náhodou tá kočka? A hej, chalani, videli ste tú časť Kameňáku, kde baba hovorí : Mami, ja asi budu matkou. Ale nevím, kdo je táta, protože se nemůžu otočit. "
Lenže ja som sa otočiť mohla, a tak sme sa začali smiať všetci štyria.
Vystupujem Na Hlavnej. Čakám na sesterku. Ideme niekam sadnúť. Skôr ako sesterku vidím dvoch krásnych športovcov, Arabov. Začínam si predstavovať, aké by bolo fajn, keby sa mi prihovorili. Možno som mohla spomenúť milión, no... "Do you speak english?" Moja sánka zažila voľný pád. " Yeah" - znie moja odpoveď. A tak nadišli krásne dve minúty pokecu, kde je naj... bar v Prešove. Keby som nečakala na sesterku, asi by som sa ponúkla, že ich odprevadím.
S Nikou sme zašli do People, kde sa ďalšia anglická posila prehliadnuť nedala.
Stojím na Trojici. Konečne idem po celom dni domov. Minútu pred autobusom ma pobaví stará Škodovka, ktorá má hore vyčapenú žltú tabuľku - TAXI.
Cesta domov nočným autobusom za 20 minút :
- ujo, ktorý vyzeral ako bezdomovec; nebol opitý, bol len čudný; jediná pani v celom autobuse sa ho odvážila opýtať, či mu je zle a treba mu pomôcť ( takých ľudí si vážim, ale sama takouto byť nedokážem ),
- druhý ujo; taktiež nebol opitý, možno sa mu len zatočila hlava, no spadol zo sedadla a so strašným rachotom dopadol na zem, pričom si buchol hlavu o drevenú skrinku medzi sedadlami ( tomu nepodal pomocnú ruku nikto ),
- moji rovesníci, no s takým "vysokým" IQ, že aj metláci sa z nich smiali,
- chalan s barlami, pri ktorom som naozaj nepotrebovala počuť ako si tie kosti dolámal,
- a jedna dobrá rada : pokiaľ vás na futbalové zápasy priťahujú len zábavné heslá, nemíňajte na to zbytočné peniaze; sadnite si v piatok v noci do zadnej časti autobusu a všetko príde samo ...
Zapínam počítač. Všade sa mi spúšťa prihlasovanie. Začínam čítať Facebook. Zatiaľ čo tam sa vyvíja diskusia na pobavenie, na dolnej lište mi bliká správa od kamoša. Vraj či nechcem pozrieť film. Hoci ma už ťahá na spánok, súhlasím. A tak o pol noci prichádza ku mne. Po peknom večerníčku, o štvrtej ráno, a po 45 a pol hodine nespania, konečne zaspávam, no nie nadlho... :)
