Perinbaba si dala načas ...

 ... Na nos mi spadla prvá tohtoročná vločka snehu. Pozriem sa do lampy a už vidím druhú, tretiu, štvrtú, … Asi o desať minút je tu nádherné sneženie, o ktorom by mi ani vo sne nenapadlo, že príde práve dnes. Áno, dnes je Martina, ale keď si rozpomínam na počasie v tento deň z minulých rokov neverím, že je už tu. Druhýkrát prechádzam cez Hlavnú ulicu a vidím horúce dotyky pier mladých ľudí v tomto počasí. Začudovane sa na nich pozerám, no potom si uvedomujem, že keď má človek pravú lásku, na počasí určite nezáleží. Chcela by som sa tejto celej nádhery dotknúť, no celkom sa to nedá. Tak aspoň vystriem ruku pred seba a vidím ako sa nádherne tvarované vločky snehu rozpúšťajú na mojej dlani. Prišiel jemný vetrík. Tisíce vločiek padajúcich na zem začínajú vo vetre tancovať. Ich ľahkosť, s akou padajú a rozpúšťajú sa, ma vyvádza z údivu. Ešte nikdy ma jedno obyčajné potrasenie periny Perinbabou tak nezobralo. Nahováram si, že som vstúpila do tej najkrajšej rozprávky od Hansa Christiana Andersena. Odrazu na chrbte cítim, ako do mňa niekto strelil guľu. Otočím sa a vidím mojich najlepších kamarátov už plne vyzbrojených na útok. Nenápadne začnem cúvať k lavičke, na ktorej je jemný povlak snehu. V rýchlosti si urobím guľu a tá pravá guľovačka sa práve začína. Gule do seba hádžeme ako malé deti, ktoré prvýkrát vidia sneh. Nikomu z nás nevadí, že je plná zástavka ľudí a pomaly ich do týchto zimných radovánok aj nechtiac zapájame. Ruky nám už odmŕzajú, no nikoho to nezaujíma a pokračujeme ďalej. Končíme asi po siedmich minútach, úplne premočení, keď vidíme, že na zastávku prichádza náš teplo vyhriaty autobus. No tak to býva. Z rozprávky sa treba prebudiť. No je len na nás, či sa prebudíme do krutej reality …