Po troch mesiacoch ho opäť počujem. Spieva mi do ucha a moje oči začínajú byť vlhké. Prečo je človek taký zraniteľný? Hallelujah.
Štyri roky sa rozsypali ako domček z karát. Bože, neviem, či mám viniť Teba alebo čas, ale prečo mi všetko jeden z Vás, tak nenásytne berie?
Štyri roky budovania vzťahov, štyri roky pekných aj škaredých chvíľ, štyri roky...len štyri roky!
Chcem vojsť zajtra do triedy plnej spolužiakov, zasmiať sa s nimi na hlúpom vtipe, chcem spolu s nimi tŕpnuť, koho profesorka vyvolá odpovedať a stretávať sa v RBK. Vyjsť si v piatok večer von a stráviť víkend na chate pri BUMe. Zažiť nádhernú stužkovú.
Závidím všetkým prvákom, akých krásnych štyridsať mesiacov ich čaká, a dokonca nielen im! Vymením sa hoci aj tretiakmi, len chcem ešte jeden rok! Jeden hlúpy rok, ktorý aj tak zbehne ako voda.
Chcem si ťahať anjelikov, nájsť si na lavici milý darček a obdarúvavať ostatných...
Až teraz mi došlo, ako mi to bude chýbať, vlastne...ako mi to chýba! Až pri telefonáte s Tebou, keď som si uvedomila, kto mi odchádza preč. Kto so mnou vydrží tak dlho nakupovať a s kým budem v noci hodiny a hodiny telefonovať?
Jedno políčko z puzzle sa odpája. Môžem mať tisíce ďalších, no to voľné miesto bude stále vidno.
Už to nikdy nebude také, aké to bolo niekedy. Už nie my, ale Ty a Ja! Už nie trieda, ale každý sám za seba. Bývalí spolužiaci...
No každému patrí jedno veľké ĎAKUJEM.
Musela som o to prísť, aby som si uvedomila, akú hodnotu to pre mňa má...
P.S. Nechoď tam, kam vedie cesta. Namiesto toho choď tam, kde žiadna nie je a zanechaj stopu.
Opäť o päť.
