Ale toto bábo bolo iné.
Ladne sa vyštveralo na jeho Mount Everest.
Pozrelo sa na mňa a venovalo mi úsmev. Akoby si ma chcelo udobriť.
V živote som nevidela krajšie zdvihnutie kútikov pier.
Nebol umelý. Nebol odmeraný. Bol úprimný ako deti same.
Aby to nebolo málo, vlastníkovi tohto úsmevu Stvoriteľ nadelil žiarivé modré oči a blond vlásky.
" Azda vidím anjela? " - pýtam sa sama seba.
Uštipnem sa. Odľahlo mi. Nezomrela som!
Starší gentleman s robotníckymi rukami a starecky zošuverenými vráskami si prisadol k nemu.
Nemôžem odtrhnúť zrak!
Anjelik sa na mňa stále usmieva.
" Aj ja chcem také bábo... " - ozval sa vo mne, zo záhrobia, cit ženy.
Nadpozemské stvorenie vyzvedá od starkého najdôležitejšie chlapské otázky.
" A prečo ...? "
Niekto mi zapol mozog. Ten, ešte rozospatý, mi šepká najväčšiu blbosť, akú doteraz dokázal :
" Vyzeráš ako zúfalá matka, ktorá spomína na detstvo svojich detí. "
Poďakovala som mu a poslala som ho opäť spať.
Vystupujem!
Nedalo mi to.
Ukradla som si jeden úsmev...