Všetci sa smiali, len ona nechápala...

 Mala som päť rokov a veľmi som vystrájala, keď mi ocko prišiel oznámiť, že zajtra mám ísť k zubárke. Začala som plakať, kričať a rozkrikovať sa, že zubárka je tá najväčšia príšera na svete. Keď si už so mnou nevedeli dať rady, začala hrať v rádiu pesnička od Mišky Paštékovej, Mandarinka Darinka, a hneď som si ju začala spievať. Tak mamke a ockovi skrzol v hlave nápad, že pokiaľ budem zajtra u zubárky dobrá, tak ja a mamka pôjdeme do obchodu s kazetami a kúpia mi kazetu buď Mišky Paštékovej alebo Martina Madeja. Môj plač sa automaticky skončil a hneď som sľúbila, že budem u zubárky veľmi dobrá. Prišlo ráno, ocko odišiel do práce a mamka ma vychystala k zubárke. Dlho sme sa načakali v čakárni a už som bola dosť nervózna, no musela som to vydržať, veď som predsa po tej kazete veľmi túžila. Po dlhom čakaní sa otvorili dvere a sestrička vykríkla : „ Veronika Wagneterová, poď dnu!!! “ Napätie sa stupňovalo, no musela som vydržať. Sadla som si do kresla a zubárka ma milo pozdravila. Otvorila mi ústa a začala sestričke diktovať, ktoré zuby mám dobré, a ktoré nie. Ešte sa nestihla dostať ani do polovice a už zvrieskla. Začala som sa smiať a mamka so mnou. Podarilo sa mi jej zakusiť do prsta. Tá lekárka ma nechcela už ani vidieť. No sestrička mi dokonca dala ešte dva odznaky za odvahu. Naše prvé kroky od nej plánovali do obchodu, kde mi mamka aj tak tú kazetu kúpila. Ocko sa doma tiež nasmial a zhodli sa na tom, že bude lepšie, keď od nej zoberieme zdravotnú kartu. Hneď na druhý deň to mamka išla radšej sama vybaviť a ja som si počúvala moju obľúbenú kazetu, pri ktorej som si vždy spomenula na túto úsmevnú príhodu.