Chvíľami sa mi zdá ako keby bola privatizácia nejakým čarovným prútikom, ktorý razom všetko zlé na dobré obratí. Najmä ako keby nemala žiadnu alternatívu podobne ako koreň mandragory bol nepostrádateľný pre barokových alchymistov na výrobu zlata zo železa, je privatizácia to jediné možné riešenie pre krajiny východného bloku -a tú našu medzi nimi. Podobne výlučným riešením akým malo byť trhové hospodárstvo na začiatku 90. rokov so sľubovanými výsledkami, ktoré zahanbili aj "vedcov" stojacich za veľkohubými vyjadreniami a prísľubmi o prínosoch studenej fúzie. Všetci si spomínané na oné neviditeľné ruky trhu, ktoré všetko riešili a z krajiny pod komunistickou diktatúrou mali do troch dní spraviť fungujúcu občiansku spoločnosť. Nestalo sa. Namiesto studenej fúzie sme dostali tak maximálne studenú sprchu. Trhové hospodárstvo nás nezbavilo byrokracie na úradoch, skostnatelosti na školách, eštébákov vo funkciách, súhlasného prikyvkávania moci u našich novinárov ani indiferentného prístupu obchodníkov k zákazníkom (česť výnimkám). Čo je teda možné povedať o neregulovanej trhovej ekonomike teda o tzv. divokom východe? Veľa, no asi nič dobré. Smutné na celej veci je, že takého priam religiózne vnímané myšlienky sa v našich končinách presadzovali v dobe keď západní ekonómovia už vedeli, že trhové hospodárstvo má svoje deviácie a tie musí korigovať štát. Inak by sme mohli dopadnúť ako USA kde je zadĺženosť priemerných domácnosti tak veľká, že niektorý ľudia v prvej tretine svojho (predpokladaného) života minú viac ako za celý život budú schopný zarobiť.
Pocit deja vu mám dnes keď sa hovorí o privatizácií elektrární a ďalších "prirodzených monopolov". Aby sme však nezachádzali príliš do minulosti vráťme sa len o pár rôčkov späť. Vráťme sa k privatizácií Slovenských telekomunikácií (dnešný ST Telecom). Vidím stále pred sebou výroky politikov o liberalizácií telekomunikačného trhu, výhodách pre spotrebiteľov, o vstupe do tretieho tisícročia s modernými komunikačnými technológiami a pod. Rovnako vidím aj ono súhlasné prikyvkávanie novinárov, ktorý sľubovali lacný internet pre priemernú slovenskú domácnosť, prosto zázraky na počkanie a nemožnosti do troch dní. Čo sa stalo v skutočnosti? Spočiatku vôbec nič, potom prišlo zvýšenie cien bežných telekomunikačných produktov (mesačný paušál za pevnú linku, cena tarifného impulzu), následne dlho nič, znova zdraženie nasledované jedinou novou službou ADSL, ktorá však cenovo niekoľkonásobne prekračovala možnosti priemerného Slováka. Nebyť niekoľko mesiacov starého programu Domáci internet, ktorý umožňuje neobmedzené pripojenie do internetu pomocou bežnej pevnej linky (dial-up) za cenu mesačného paušálu -aj to žiaľ v dobe víťazného ťaženia širokopásmového pripojenia- mohol by som s kľudným svedomím povedať, že privatizácia nepriniesla nič len niekoľkonásobné zdraženie pevnej linky (tzv. total cost of ownership, nehovorím o jednoduchom prepočte ceny konkrétnej tarify v absolútnych číslach).
Oprávnenosť mojich obáv z privatizácie (nie len) Slovenských elektrární dokladám aj faktom, že za ňou stojí minister hospodárstva, "mediálny magnát" a cestný pirát v jednej osobe: Pavol Rusko, ktorý si cestu za svojou verziou tejto realizácie vyšliapal chodníčkami kľukatými. Hádam si niekto z ctených čitateľov ešte spomenie na "aférku" okolo nesúhlasného stanoviska šéfa elektrární a jeho náhlej zmeny názoru potom, ako tvrdia informované zdroje, mu P. Rusko pohrozil denunciáciou vo svojej televízií. Celé mi to pripomína príbeh okolo privatizácie SPP kde na odstránenie vtedajšieho šéfa plynární P. Kinčeša, ktorý evidentne niekomu mocnému nevyhovoval (ako na to on sám vopred upozorňoval) bol použitý jeho exkluzívny podkrovný byt (hádam aj penthouse by bolo to správne slovo) na bratislavských palisádach. Niežeby som obhajoval obohacovanie sa z prostriedkov vtedy ešte štátnej (teda našej) akciovej spoločnosti, ale vždy radšej oželiem vo svojom daňovom vrecku pár miliónov na luxusný život manažérov, ktorý vedia zabezpečiť dobrú privatizáciu ako pár miliard, ktoré tam chýbajú po privatizácií nie príliš podarenej.
Všetko toto by sa dalo mentálne prežuť, čo sa mentálne prežuť nedá je skutočnosť ako málo, ak vôbec je slovenská spoločnosť schopná reflektovať pseudoargumenty typu: "štát sa o svoj majetok neviem postarať, preto ho treba zprivatizovať". Štát nie je nejaká vec o sebe (Ding an sich ako hovoril Immanuel Kant), štát je taký aké sú štátne úrady a štátne úrady sú také aký sú štátny úradníci. Nie, že by som mal romantické ideály o kvalitách slovenskej štátnej byrokracie, no nemám ani ideály o kvalitách fungovania a manažovania nadnárodných kolosov. Ako sme sa mohli poučiť na prípade Enron, v súčasnom postindustriálnom globálnom kapitalizme súkromné vlastníctvo nie je žiadnou zárukou efektívneho spravovania "vlastného" majetku. Problematické je už len to slovíčko vlastného, ono totiž súčasná forma kapitalizmu pomaly, ale isto stráca konkrétnych vlastníkov a všetko akosi patrí všetkým -najrôznejším investičným fondom, životným a dôchodkovým poisťovniam s desiatkami ba možno i stovkami miliónov podielnikov- a zároveň nikomu ako sme na to boli zvyknutí za socializmu. Komparácia Enronu s ľubovoľným socialistickým národným podnikom nie je natoľko scestná ako sa na prvý pohľad môže zdať, pretože i tu sa na úkor zamestnancov a vlastníkov (mnoho amerických drobných akcionárov, ktorých pri troche zlej vôle je možné porovnať s občanmi socialistického štátu -v tomto jedinom aspekte vlastníctva samozrejme) obohacovali členovia vysokého manažmentu a členovia správnej rady a to tak dlho až pokým sa celý Enron nezrútil. Nemôžem teda akceptovať názory o nutnosti privatizácie podnikov, ktoré by mohol spravovať aj štát vychádzajúce zo starých ekonomických teórií platných v dobe industriálneho kapitalizmu, ktoré nám dnes majú už len málo čo povedať.
