Zo všetkých týchto prameňov sa do toku pocitov, ktoré môže mať človek narodený takmer 40 rokov po vojne spojí presvedčenie, že bol vlastne ako ja, ako my. Naopak tu máme sústavné odmietanie vkladania Hitlera do normálnych súradníc bytostí s dvoma rukami a nohami ako sa to prezentovalo napríklad reštrikciami pri uvedení tohto filmu do kín v Izraeli. Chápem ich ako sebaobranu všetkého toho čo pomohlo Židom prežiť -sebaobranu pomýlenú, k tomu sa však ešte dostanem.
Aby som sa však vrátil k filmu o ktorom som tu čo to chcel napísať, i keď ctený čitateľ prepáči, že klasickú recenziu tu nenájde (film však jednoznačne odporúčam), bol pre mňa záplavou rôznych emócii. Niektoré neboli príliž podstatné, niektoré boli čisto súkromné. Najsilnejšie a hádam aj najvýznamnejšie boli tie súcitné voči obyvateľom vodcovského bunkra a to vôbec nie len voči tým zdanlivo nevinným ako kuchárka alebo sekretárka, ale i voči generálom a ďalším pohlavárom hitlerovskej nemeckej ríše, dokonca voči samotnému Adolfovi Hitlerovi. Ale ako je také niečo možné? A hlavne ako je také niečo prípustné? Ako si také niečo môžem dovoliť po tom čo som si prečítal o vojne, po tom čo mi povedali moji starí rodičia? V tomto prúde pocitov a ich boja s ráciom som prišiel na niečo dôležité.
Rozdiel medzi mnou (hádam nami) a Hitlerom (ktorý posledné roky relativizovali) je práve v tom súcite s ľudskou bytosťou zahnanou do kúta. Hitler ani jeho suita takýto súcit nemali, ani v posledných chvíľach nie. Je vrcholne správne ak máme súcit s týmito bytosťami, pretože ak ho máme s nimi výsostne by sme ho museli mať s tými miliónmi čo poslali na krutú smrť skôr a kedy sme ho mali o trocha skôr nenechali by sme sa ohlúpiť tak ako sa to stalo značnej časti nemeckého národa v 30. rokoch, a nie len im, na tomto mieste nesmieme zabúdať, že v roku 1938 ho už vtedy významný americký časopis Time vyhlásil za muža roku. Museli by sme mať súcit s tými, ktorí Hitlera "prehliadli" už dávno pred vojnou, museli by sme teda logicky byť proti tomu aby za kritické názory (články, knihy...) trpeli, oni aj ich rodiny -a v tomto príčinnom reťazci by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho a nakoniec by nijaká vojna nebola, nemohla byť ak by "dobro" konalo.
Nie je to však len o emóciách, o súcite a empatii. Je to a musí to byť aj o zdravom rozume. Zdravý rozum trebalo použiť vtedy, rovnako ho treba použiť aj dnes. Zdravý rozum jasne hovorí, že súcit s Hitlerom (a kýmkoľvek iným) treba mať až v tej chvíľi keď ďalšie zlo páchať nemôže a neprestávať kvôli tomu v zabraňovaní takej možnosti, keď je zavretý: či už veľmi konkrétne do 4 stien alebo politicky a spoločensky vyobcovaný.
Zdravý rozum mi hovorí, že mýtizácia Hitlera a vecí s tým súvisiacich ktorými trpí súčasný Izrael (ako som už spomínal vyššie) a nie len on je kontraproduktívna. Tým, že vydeľujeme "vodcu" mimo ľudské bytosti a jeho pätolízalov, sponzorov a obdivovateľov mimo našu kultúru, politiku a dejiny ako by to bola nejaká chvíľková, ale zato absolútna odchylka (podobne ako keď neho samotného označovali za devianta) konáme v prospech súčasných a budúcich -menších či väčších- hitlerov. Nesmieme zabúdať, že Hitler sa dostal k moci legálne, ba dokonca aj demokraticky. Musíme si dať do vzťahu, že to rovnako ako zámienka "teroristického" útoku na Ríšsky snem (podpálenie) a následné obmedzovanie občianskych a politických práv v Nemecku kvôli "bezpečnosti" a klamstvo ohľadom prepadnutia vysielačky na poľských hraniciach ako zámienka na inváziu nie sú a nemôžu byť legitimizáciou rozpútania vojny.
