Pravda (o zbraniach masového ničenia a nebezpečnosti Iraku pre celý svet), medzinárodné právo a autorita OSN boli len prvými obeťami tejto vojny, zakrátko mali nasledovať tisíce iračanov a američanov, kultúrne dedičstvo ľudstva (Bagdaské múzeum, Ninive), ľudská dôstojnosť a obraz západnej kultúry u arabov (Abu-Grajb). Ako klamali americkí a britskí predstavitelia o zbraniach tak klamala aj ich intelektuálna karavána keď sa mlčiacu väčšinu snažila presvedčiť o tom, že demonštranti za mier podporujú Saddáma Husajna. Nie, nestáli sme tam preto, aby sme podporili tohto tyrana. Nevadilo mi ak ho niekto pozbaví moci a som rad, že sa tak stalo, som rád, že ho postavia pred súd, no bol by som radšej ak by dovolili jeho právnikom normálny prístup, nie preto lebo ho ľutujem, alebo pre niečo iné čo tvrdia tí istí klamári dnes, ale preto aby vedel čo to je spravodlivosť a vláda práva.
Celé sa to nezačalo dobre, keď americký veľvyslanec pri OSN John Negroponte chcel po rokovaní BR OSN de facto vyhlásiť Iraku vojnu museli na žiadosť americkej delegácie v priestore kde sa tlačovka mala konať zakryť Picassov obraz Guernica, ktorý tam visí od doby keď ho samotný Pablo OSN venoval a dohliadal na jeho inštaláciu, lebo sa (asi) hanbili takto činiť pred výjavom vystríhajúcim pred krutosťami vojny.
Vojna bola asi pre tých čo sa zaujímajú o zbrane zaujímava z toho hľadiska ako sa mohla zdecimovaná iracká armáda tak efektívne 3 týždne brániť neúmernej americkej presile, pričom plány amerických generálov boli byť v Bagdade do 72 hodín od prekročenia Kuvajstkej hranice. V tejto súvislosti sa ukázalo aj ako málo pomohli najnovšie a najvyspelejšie technológie . Čo sa stalo po tých 3 týždnoch, len tak, aký zlom nastal nevieme a možno sa to ani nikdy nedozvieme, ale ostáva to podozrivé. Faktom rovnako ostáva, že američania druhú vojnu v Perzskom zálive nevyhrali, táto vojna totiž ešte neskončila a tak nevedno kto vyhral, ale irackí povstalci sú v poslednej dobe mimoriadne úspešní. Ani tzv. slododné voľby toho na žalostnej situácií mnoho nezmenili, makulatúra-ústava tiež nie je mnoho platná keď vás niekto zastrelí alebo vyhodí do vzduchu.
Pre tých čo sa zaujímajú o média bola vojna pozoruhodná rýchlou devalváciou novinárskej informácie (pokračujúcej od 11. septembra 2001). Média, ktoré sa tvárili seriózne, prinášali ako na bežiacom páse neoverené správy o tom ako Tárika Azíza označkovali akousi superzbraňou, ako zabili Saddáma Husajna a tomu podobné nezmysli len preto, že pochádzali od američanov. Niekoľko nezmyslov pochádzajúcich z druhej strany priniesla aj televízia Al-Džažíra, to však neospravedlní vybombardovanie jej sídla v Bagdade len niekoľko hodím pred "divadielkom zo sochou" na námestí pred hotelom Palestína, ktoré malo v priamom prenose akože ukončiť vojnu a ukázať americkým voličom ako sú iračania vďačný za oslobodenie (keďže vítanie "chlebom a soľou" na juhu sa nekonalo). Súvis s touto patrne zinscenovanou akciou bude mať aj takmer simultánny útok na štáb ďalšej arabskej televízie Al-Arabíja -arabskí novinári by totiž ľahko mohli zistiť, že týchto pár desiatok "oslavujúcich" vôbec nie su obyvatelia Bagdadu, ale kurdi, ktorých v tento čas a na toto miesto niekto musel dopraviť.
Pre tých čo sa zaujímali o osud bežných iračanov, ktorí dlhé roky znášali krutú diktatúru, dôsledky prvej vojny v zálive a následne nezmyselného embarga (len niekoľko mesiacov pre začatím tejto vojny napríklad bolo zabránené rakúskej charitatívnej organizácii v dovoze liekov pre deti lebo by sa vraj z nich dali vyrobiť chemické zbrane, nikomu však už nevadilo, že by ich na to bolo treba minimálne sto ton) nebola vojna prekvapivo až tak zlá ako sa predpokladalo na základe skúseností z tej prvej. Vtedy zomrelo v Iraku viac než 200 000 ľudí a minimálne toľko v nasledujúcich mesiacoch a rokoch na následky. Deklarované bolo síce používanie tzv. inteligentných bômb no v skutočnosti ich bolo použitých menej ako 10% nakoľko majú niekoľkonásobne vyššiu cenu ako tradičné. V druhej vojne v Perzskom zálive tvorili naopak viac ako 90% z použitej munície, nehliadiac na cenu. V prvej vojne americkí vojaci bombardovali a strieľali všetko čo sa v Iraku "hýbalo", no od roku 2003 dbajú na civilistov. Ako to? Čo sa stalo, čo sa zmenilo? Nepochybne hlavným dôvodom bol fakt, že ako americký prezident tak i ľudia okolo už od počiatku vedeli, že v Iraku žiadne zbrane hromadného ničenia nie su, ako by aj mohli keď si ich sami vymysleli. Mali teda pripravený plán B. Po tom
čo oklamali celý svet o svojich skutočných zámeroch a dôvodoch presunuli pozornosť na demokraciu, slobodu a ľudí, ktorým 12 rokov tak ničili životy. Nebolo to však len tým. Pokiaľ sa svetová verejnosť v roku 1991 uspokojila z nazelenalími zábermi bombardovania a vraj zásahmi oných inteligentných bômb na jar roku 2003 bol Irak stredobodom pozornosti a osud jeho obyveteľov sledovali priamo na miesto (a na rôznych miestach) stovky, možno aj tisícky novinárov. Prečo tam však boli, prečo verejnosť zrazu zaujímali obyčajní iračania. Nepochybne tak z veľkej časti bolo aj vďaka obrovským demonštráciám a odporu voči vojne, ktoré obnažili vojnovú propagandu až na kosť.
Už niekedy na jeseň roka 2002 som si bol pomerne istý, že Bush na Irak zaútočí -všetko to do seba zlovestne zapadalo. Nebol som teda na námestí preto lebo by som naivne veril, že to
zmení rozhodnutie tohto vojnového zločinca, ale preto aby sa popri zlatých vodovodných kohútikoch v paláci Saddáma Husajna niekto zaujíma aj o bežných iračanov a preto si americká a britská armáda nemôže dovoliť ich obetovať ako collateral damage (voľný preklad: keď sa rúbe les, lietajú triesky) tak ako to bolo v roku 1991. To sa podarilo, žial nepodarilo sa toho viac a dnes to v Iraku nevyzerá nijako optimisticky. Nezávisle od toho, že vieme čia je to vina, je to škoda a problém, ktorý treba riešiť nakoľko sa Irak môže vďaka teroristom, ktorý tam tesne po okupačnej armáde prišli tiež skutočne stať hrozbou pre región a možno aj celý svet.
