A tak to ostalo na Marlu. V Iraku chodila so svojimi spolupracovníkmi od domu k domu a zisťovala, komu chýba niekto blízky. Nebývala v luxusnom (a najmä opevnenom a armádou stráženom) hoteli v centre ako väcšina západných prechodných obyvateľov Bagdadu. Pomáhala iračanom už za bývalého režimu a nepochybne, by v tom pokračovala, aj keby prišiel nejaký ďalší.
A nebolo to len o Iraku, ako 28 ročná odišla do Afriky pomáhať obetiam vírusu HIV. Bola na Kube a nebola tam nabrať bronz v niektorom vyumelkovanom rezorte na pobreží (ako napr. rovnako blonďavá slovenská poslankyňa, ktorej nevadilo ísť si z demokracie oddýchnuť do diktatúri). Pomáhala aj v Afganistane a naposledy tento rok v januári bola v Nepále sužovanom dlhotrvajúcimi bojmi medzi vládnymi vojakmi a maoistickými oddielmi.
A neboli to len nejaké idealistické pokusy bez reálnych výsledkov. Marla Ruzicka presadila, aby americký senát vyčlenil (nateraz) 4 milióny dolárov na odškodnenie konkrétnych ľudí, ktorých majetok bol zničený útokom americkej armády na Irak, či už chybou (pri bombardovaní tzv. "inteligentnými" zbraňami napr.) alebo náhodne (collateral damage).
"Počet obetí nie je dôležitý len na vyjadrenie ceny vojny, pre mňa každé číslo predstavuje aj príbeh človeka, ktorého nádeje, sny a potenciál nebudú nikdy naplnené, a ktorý po sebe zanechal rodinu." napísala Marla na margo svojej vyššie spomínanej činnosti v Iraku. K tomu nie je čo dodať.
