Rovnako slová Georgea Busha, ktorý pápeža nazval "champion of human dignity" (zástanca ľudskej dôstojnosti) nemajú žiadnu cenu lebo prichádzajú minimálne o dva roky neskoro. Americký prezident mal možnosť rešpektovať ľudskú dôstojnosť vo chvíli keď ho pápež vyzval aby neútočil na Irak a riešil situáciu mierovou cestou pre dobro celého ľudstva. Mohol sa aspoň vyjadriť k tomu, že pontifex len niekoľko hodín pred začatím 2. vojny v Perzskom zálive prijal Tárika Azíza a požehnal Iraku: God bless Iraq. Vtedy naňho nezapôsobila snaha pápeža s ktorou obtelefonoval všetkých predstativeľov krajín zastúpených v Bezpečnostnej rade OSN, aby nepodporili rezolúciu schvaľujúcu vojnu.
Politici tohto razenia si vyberajú časti, ktoré im vyhovujú a zvyšok v tom lepšom prípade ignorujú -teológia tomu hovorí horizontálna schizma. Castrovi nepochybne vyhovovalo keď pápež vyzval USA aby prehodnotili sankcie voči tomuto ostrovu, ktorými netrestajú jeho komunistickú oligarchiu, ktorá si žije v luxuse, ale vrhajú do biedy a utrpenia bežných kubáncov. Svoju vďačnosť vyjadril len slovami, slovami, slovami.... (je povestný svojimi dlhými prejavmi), neprestal zatýkať odporcov režimu, neprestal ich ani podrobovať mučeniu počas výsluchov.
Fidel Castro v mladosti zabíjal politických oponentov, George W. Bush v mladosti hľadel hlboko na dno pohárika. Karol Wojtyla v mladosti študoval literatúru a filozofiu a bol hercom v alternatívnom divadle Studio 38 až pokým Nemci po obsadení Poľska Jagelonskú univerzitu v Krakowe nezavreli, následne sa stal členom podzemného hnutia odporu. Ján Pavol II je mŕtvy, Fidel Castro a George Bush žijú, to je napriek všetkému nepochybne dostatočný dôvod na smútok -aj keby nebol štátny.
