48 hodín v prázdnej Blave preto lebo všetci (aspoň sa tak zdalo) boli na Pohode. Nebol už hotel v Trenčine, nepohodol som sa s Mišom Kaščákom, nemám rád armádu (tá bola spoluusporiadateľom) a tak som tam nebol. Navyše som väčšinu víkendu prespal vďaka zmene počasia pod ktorou trpíme všetci my meteosenzitívni -tým ktorí toto slovo nikdy nepočuli a hlavne nepocítili srdečne gratulujem a ticho závidím. Okrem spania som teda zvládal ešte dočítavať 2. diel Stopárovho sprievodcu galaxiou a v správach sledovať začínajúcu Izraelsko-palestínsku vojnu. A nerád som nachádzal čím ďalej viacej korelácie medzi týmito dvoma.
Okná búchajúce vo vetre ma prebúdzali zo spania do stavu ktorý sa nedal jednoznačne nazvať bdelosťou, no výhodou bol ten blúznivý kľud s ktorým som to všetko prijímal a poznával spojnice. Medzi tým čo sa deje v televízií a čo sa dialo (teda bude diať) na konci vesmíru. Temer ako po pangaliktickom megacloumáku. Na všetko toto som myslel pri ceste na Raj hneď teraz.
Možno by som sa tam ani nedostal, ak by som nebol pozvaný na súktormné premietanie, možno by tento film zanikol medzi ostatnými. Ale kedže som pripojil svoj palec pod výzvu "Žijem na Slovensku a viem, aké to je, žiť bez strachu z každodenného násilia. Nájdite politickú dohodu a zastavte zabíjanie." sledoval som príbeh palestínčanov Khaleda a Saida ktorí sa nechali naverbovať na samovražedný útok. Viac nenapíšem, nechcem spojlovať, chcem aby ste na tento film šli. Aby ste pochopili viac ako sa zmestí do formátu správ. Nebojte sa, nebudú klišé, ani útoky na prvú signálnu, žiadna propaganda. Ani v Berlíne si to nemysleli a film dostal Modrého anjela a Cenu poroty.
