Keď taký list naposledy dostal -odo mňa pre olympiádou- dosť škaredo si ma ústami svojho hovorcu cez médiá podal a pourážal i moju domovskú organizáciu. Prichádza, písmená utvoria veľký farebný nápis na ktorý sa okamžite zamerajú kamery. Súbežne nás začnú atakovať zozadu ochrankári v oblekoch, ale na otázku kto sú a ako si to dovoľujú neodpovedajú. Skúšajú len praktiky, ktoré si asi pamätajú zo starého režimu a velia "daj to dole!", posledných dvadsať rokov akoby pre nich neexistovalo a zpredu babky-demokratky. Zrazu sa prezident všetkých občanov obráti na nás a hovorí "Ľudia, ktorí nad hlavu zdvihnú len papier a nič neurobia, takí nás nemusia zaujímať." a tak odpovedám "my by sme aj robili keby sme mohli". Pod tým mohli rozumiem to, že by nám nezakázali verejné zhromaždenie na tomto námestí v dobe prijatia čínskeho vládcu z dôvodu obsadenia priestranstva prezidentskou kanceláriou. Gašparovič akčne skracuje svoj prejav a odchádza sa skryť, po troch minútach namiesto desiatich.
Som napätý ako to on vraj tretiemu mužovi planéty vo štvrtok „natre“, keď dvíhanie transparentov je málo. Emociálne nabitý pondelok vystrieda pokľudný utorok keď sa na diskusii o Barme stretávam s ostatnými spoluorganizátormi „prijatia“ Chu Ťin-tchaa v Bratislave. Barma je krajina kde krvavo vládne „nekomunistická“ vojenská junta, ktorá je však akoby pobočkou čínskej ľudovej armády. Otras a hnus z toho čo vidíme v autentickom dokumente o potlačení tzv. Šafránovej revolúcie nás len usvedčuje, že čínska návšteva na najvyššej úrovni nemôže byť len o novej turbíne do Jaslovských bohuníc, alebo o tom čo naši ministri s čínskymi na Bôriku večerali. Streda je rovnako pokľudná, posledné možné ohlásené zhromaždenie pred tým než je polovica centra Bratislavy „vybookovaná“ prezidentskou kanceláriou a čínskymi spolkami sťa zakázané mesto.
Vo štvrtok na obed sa na Mierku všetko mení. Polícia nás vykazuje za zábrany, ktorými je obkolesená minimálne trištvrtina námestia a vovnútri necháva len čínskych „mužov v čiernom“. Staviame sa za plot. Všíma si to jeden z čínskych agentov, rovnako ako slovenský tajný čo mi po tieto dni robí súkromného telesného strážcu a polícia ich posúva až na kraj a potom nám zakazuje stáť na „vozovke“. Presúvame sa na chodník za plôtik, ktorý sa nedá posunúť, odtiaľ nás vykážu tiež, údajne kvôli tomu, že je to pre nás nebepezpečné tak blízko cesty i keď je tam priestor prinajmenšom jeden a pol metra. Slovenská polícia akoby vykonávala manévre pod velením čínskej tajnej služby. Odchádzam o tom čo sa deje už vcelku rozčúlený podať svedectvo novinárov, no vraciam do niečoho čo ani najväčší skeptici a „predposranci“ nepredpokladali. Vidím zakrvavenú číňanku, ktorú aj s kamarátkou zhodili zo schodov kvôli transparentu s nápisom „Falun gong“. Som informovaný, že troch kamarátov mi v brutálnej orgii násilie v priamom prenose zatkli ťažkoodenci len za to, že tam boli. Som v šoku, ale chcem čínskemu diktátorovi do tvára ukázať, že myslíme na ľudské práva, vyťahujem transparent. O chvíľu mi začne nadávať urastený číňan, strasiem sa ho, no po chvíli ma udrie zo zadu a ako padám vytrhne mi plagát a uteká. Kričím „polícia krádež“, no nikto z desiatok policajtov čo sú v okruhu doslova pár metrov sa ani nepohne. Až do chvíle pokým neprídem po zábrany cez ktoré útočník prešiel bez problémov, tam ma zastavia, vidím ako ničí a zahadzuje moje transparenty. V zakázanej zóne, kde je na očiach ešte väčšiemu počtu policajtov. Asi to robí ostentatívne aby zdeptal aj ostatných demonštrantov. Žiadam policajta čo stojí najbližšie aby konal, identifikujem číňana v pásikavej polokošeli ako útočníka a zlodeja. Odchádza za svojim veliteľom, ten za svojim. Prešedivelý starší pán v zelenom však len točí hlavou a arogantne gestikuluje. Policajt sa vracia z franforcami mojich transparentov v ruke a s hanbou za rozkazy a veliteľov v očiach hovorí „nič nemôžem, má diplomatickú imunitu“. Utvrdzujem sa v tom, že politická objednávka znela rešpektovať čínskych agentov ako absolútnych pánov a ignorovať slovenské zákony, občanov i slušné správanie. Muselo to vyjsť z najvyšších miest, rádoví policajti sú zneistení, nerobia nič, ale je na nich vidno, že chápu, že čosi fundamentálne nie je v poriadku.
Neskôr nás starosta Petrek protiprávne „rozpustí“ a ťažkoodenci vytlačia za múr záhrady na Banskobystrickú, tam kde nás zaručene nikto neuvidí. Agresívny číňania idú s nami. Staršia číňanka s vysielačkou, evidentne vyššie v hierarchii tajných či akých služieb v ktorých réžii sa Slovensko na dva dni ocitlo kope kamarátku. Ešte dnes má modriny a jednu jazvu. Dvadsať rokov po masakre na Námestí nebezkého pokoja v Pekingu nám čínske silové zložky za aktívnej pomoci našej štátnej moci a ignorácie polície predviedli takú malú ukážku ako sa to robí, akú úctu majú k človeku, k jeho právam. Rezonuje vo mne otázka: ak toto robia u nás, čo robia doma? Všetky popravy, mučenie, odoberanie orgánov, potláčanie menšín, pracovné tábory a cenzúra v tej vzdialenej krajine sa zrazu stáva veľmi hmatateľnou a pre mnohých aj bolestivou.
Večer sú toho plné médiá, dvíha sa podpora, ľudské práva sú zrazu hlavnou otázkou a vecou prvých strán novín. Rozhodneme sa to nenechať tak a zvolávame protest na piatok ráno pred Úrad vlády kde sa Chu Ťin-tchao stretáva pre zmenu s premiérom Ficom a znova nie je v pláne hovoriť o ľudských právach. Obvolávam všetkých odvedených či sú v poriadku a so zdesením zisťujem, že Michal Havran ml. je zrazený a musel byť prevezený na kramáre. Prestávať riešiť politiku, ide o základné slobody a kultúru, Hríb si u mňa kúsok vyžehlil keď vo svojej televíznej relácii pozýva na zajtrajší protest. Teraz sme na jednej lodi všetci, ktorý uprednosňujú dialóg pred obuškom (nech už v tom dialógu tvrdia akékoľvek hlúposti). Nespím a tlačím letáky, rozosielam maily, obvolávam, mám strach.
Polícia však má v piatok evidentne iné rozkazy, policajný prezident Packa a minister vnútra Kaliňák majú viac strachu ako my. Žiadne incidenty, môžeme s transparentami protestovať na Námestí Slobody počas príjazdu kolóny najväčšieho otrokárskeho predáka v dejinách ľudstva. Až na to, že polícia zasa ohradí veľkú časť námestia napriek tomu, že na to nemá zákonné právo. Polovičný úspech. Zbalíme veci a ideme na Devín. Posledná zastávka pred odletom, ak to nedáme tu tak už nikde a asi nikdy. Dedina je prázdna a tichá, máme strach, že to zrušili, alebo už odišli. Opak je pravdou, podcenili nás, mysleli, že sme unavení, alebo vyplašení. Minimálna ochrana, zábrany len priamo pri ceste do hradu, ktorou musí určite ísť (veď je to historická pevnosť, iného vchodu niet). Starostka povoľuje zhromaždenie, slušný ľudia ešte sú. Policajti majú skupinu číňanov v merku a vo chvíli keď sa rozbehnú smerom k nám a agresívne gestilujú nás ochraňujú. Neskoro, ale predsa, škoda, že na to trebalo dvadsať rokov po revolúcií nehoráznosť aká sa stala o deň skôr. Kolóna prichádza, rozvíjame transparenty, limuzína s našimy i čínskymi papalášmi prejde na tri metre odomňa. Pozerajú a fotia nás z okien. Neverím tomu čo sa stalo, nedochádza mi to, ani ostatným. Ukázali sme pánovi nad životom a smrťou miliardy ľudí rovno do tváre, že s ním nesúhlasíme. Človeku, ktorý podľa nálady popravuje a necháva vraždiť etnické menšiny a nezodpovedá sa nikomu sme ukázali "nebesá rozkladajú čínsky režim" v čínštine. Človeku pred ktorým majú strach otvorene hovoriť západní politici a najbohatší podnikatelia sa mu strkajú do zadku. Postaršia číňanka, ktorá evidentne šéfuje "uvítaciemu výboru" začne arogantne rozkazovať veliteľovi zásahu a šéfovi Úradu na ochranu ústavných činiteľov, chce aby nám zakázali ukazovať transparenty, alebo najlepšie nám ich zobrali. Veliteľ hovorí, že na to máme právo, ale nevie vysvetliť nič viac, sám je z toho konsternovaný, evidentne dostáva každé 4 hodiny úplne protichodné rozkazy podľa toho čo vysiela televízia a ako sa minister Kaliňák bojí (v tejto chvíli sa už bojí ako malý chlapec). Rozčúlenie a pohľad v číňankiných očiach v channelovskom kostýmiku je úchvatný. Zlučuje v sebe absolútnu ignoráciu voči našej polícii, faktu, že je na územý inej krajiny spojený s totálnou absenciou rešpektovania, alebo čo i len pochopenia konceptu slobody.
Transparenty dobrovoľne skladáme nech nevyprovokujeme ďalšie násilnosti, keďže policajtov nie je ani zďaleja tak veľa ako číňanov. Veď ich znova rozprestrieme keď pôjde kolóna znova okolo nás naspäť. Po dvadsiatich minútach sa k tomu schyľuje, z posledných síl dvíhame plagáty a letáky nad hlavy, no limuzíny ostro vyberú zákrutu a odbočia na poľnú cestu popod hradné bralo pri Dunaji. Najprv sklamanie, rovnako ako predtým si najprv neuvedomujem čo sa stalo. Čo sme spôsobili. Zmenili sme plány čínskeho diktátora, zľakol sa nás a uteká štrkovou cestou, ktorú mu ani tlmiče v desaťmiliónovej limuzíne nemohli úplne dorovnať. Tridsať slobodných ľudí, ktorý prejavili svoj názor odstrašilo vraj tretieho najmocnejšieho muža sveta. A to je odkaz všetkým tým, ktorý tvrdia, že Čína je tak veľká, bohatá a mocná, že nič nemôžeme s jej krutovládcami robiť len stiahnuť chvost a dúfať, že keď ovládnu nás budú zhovievajší.Samozrejme, je to ľahšie, pohodlnejšie ležať na gauči a pri správach sa ksichtiť, alebo sedieť v kancelárií think-tanku a písať bláboli ako reálne niečo robiť. Toto sme spravili pán Ivan Gašparovič, ako rádoví občania -a to nič iné nevieme, len držať papiere- čo ste spravili Vy?
