Do krabice od televízora pôjdu plyšáci, doteraz boli pod posteľou, spali sme nad sebou akoby v hrobke. Všetci, od toho prvého medveďa čo som dostal na prvé vianoce a bol väčší ako ja (aspoň podľa fotky) až po toho posledného od nej , ktorý voňal keď som ho dostal, ale už nie, lebo aj to je už 10 rokov. A všetci ostatní medzi nimi: zajace, opice, psy pekne do igelitu a levandulu k tomu, proti moliam. Do pivnice na regál, pod krabicu s Commodorom, vedľa magneťák a kazety s hrami.
Do krabice od veže naskladám angličáky, autá na diaľkové, vláčik, céčka, premietačku, bábkové divadlo, legá, ruskú stavebnicu, šlabikár, pracovné listy, prvácku aktovku a zošity zo základky. Prvouku a vlastivedu s vlepenými leninmi, aurórami a partizánmi. Plastickú gumu a kružítko, ktoré už nikdy nevrátim spolužiakovi zahodím spolu s poschodovým peračníkom, ten je skutočne nanič. Čiernu tašku -ľadvinku, som aj zabudol, že som to nosil a nosil som v tom aj jej veci keď sme šli spolu von ( Pôjdeme si aj dnes ľahnúť do trávy? ). Knihy na prijímačky na strednú sa môžu hodiť, veď sú ako komprimované encyklopédie, značne jednoduchého jazyka a štruktúry.
Do krabice od videa pôjde gympel. Popodčiarkované a pokreslené knihy s povyfarbovanými óčkami a nulami. Zošit do ktorého písala poznámky na jednej hodine ona , keď sme sa zašívali v poslednej lavici v rade pri okne. Ona mi písala poznámky a ja som jej kreslil po ruke, a potom sme počúvali Joan Osborne z walkmana, každý jedno sluchátko, až kým na to profka neprišla. Rozvrhy nahádzané v obale s oznamkami a rozlúčkovými písačkami, pokereslená záložka (tak by to vyzeralo keby Vivienne Westwood robila business kostýmy, povedala).
Univerzita ostane vo vrchnej polici. Všetky možné seminárky, ročníkové práce, prezentácie, sú to štósy papiera, na tej filozofii som snáď napísal tisíc strán. Prefotené knihy, poznámky z kníh, prefotené poznámky. Pozvánky a katalógy, výpožičné lístky z knižnice, aby som nezabudol ktoré knihy sa mi páčili z tých čo som čítal a kupil si ich potom. To potom je teraz a nekúpil som si ich, beztak nestíham dočítať tie čo mám rozčítane, viac naraz ako vždy a niektoré som len načal. Tie knihy mi vôbec dnes lezú strašne na nervy, samé knihy, v každej izbe, brať ich do ruky a ukladať do bedničiek.
Šuplíky plné starých účtov, záručných listov na veci ktoré už nemám, zvyškov po cestovaní. Blok zo zmenárne, na 500 frankov (vtedy ešte existovali), keď som mal 16 bolo to pre mňa dosť. S kamošmi sme behali po Paríži, len tak bez mapy, vyslovene sme behali, nevyspatí a hladní. Večer keď sme úplne zničení sedeli na múriku kamarátka ľutovala, že sa nedostala k Moulin Rouge (a to pritom mala moju mapu). Obal z belgickej čokolády z Bruselu. Taška z Nemecka v ktorej mi dali ruksak, ktorý už nenosím. Ozdobná plechovica z anglického čaju z Londýna, vnútri zátka zo šampanského zo Silvestra 2000, staniol z veľmi špeciálneho bonbónu, kameň zo špeciálneho miesta, gaštan zo Sadu Janka Kráľa a... .
Nekonečné množstvo kaziet, ktoré si na Ipode už nepustím, cédečka, ktoré mám aj tak zMP3vané na hardisku a dévedéčka, ktoré majú neefektívne veľké a hrubé obaly, ešteže existujú aj krabice od kosačiek. Najpotrebnejšie veci ako malá knižka Elfriede Jelinek a nabijáčky na mobil a malý počítač v taške ktorú nosím stále zo sebou (sosám teraz kade chodím). Čo patrí do firmy do firmy, čo treba vrátiť (bejvalke jej cédečka poslať po spoločnej známej).
Večer von. Po premiére nového slovenského nízkorozpočtového hororu Výlet na VŠMU, kde sa na ňom všetci neuveriteľne smiali tu sedím v poloprázdnom priestore, v ktorom keby som zakričal tak vaňa poskytne ozvenu a počítač ako univerzálny stroj bude odpojený ako posledný. Ak by nebolo nepríjemnej bolesti ktorú som si spôsobil nárazom hlavy do regála v rámci sťahovania kníh bol by som hádam aj sentimentálny.
