Vyrehotaný chlapček uteká so psíkom, naháňa bratranca na korčuliach. Malá guľka uteká,
uteká tak rýchlo, človek by nikdy nepovedal, že také malé klbko chlpov dokáže tak prepletať "nožkami". Jeho cieľ je blízko, už- už ho bude mať. Podarilo sa, chlapček sa rehoce ešte viac a ten druhý s prehnutými ústami frfle. Guľka sa zahryzla do jeho malých polovičiek.Veselo zavrtí chvostíkom a uteká preč. Prešli týždne, mesiace, z toho čuda s bielymi papučkami narástol "dospelák". Kňučí však rovnako, pozerá rovnako, v jeho očiach vidieť stále to psie dectvo, tú bezbrannosť.
Joman, ideme sa šankovať s Fejom!, kričí malé dievčatko.
Ostrý, štipľavý vietor narážal do ich tvárí, dievčatko ani nemukne a sedí ako prilepené. Psík ju ťahá, je šťastný, užíva si chvíľu radosti. Zastal, obzrel sa, či je všetko v poriadku. Na čiernom uhlíku mu pristála zatúlaná vločka, neroztopila sa, nechala sa voziť na "tátošovi".
Dasty! Dasty!, kričí dievčatko.
Joman, kde je Dado?, pýta sa smutne.
Neboj sa, on sa vráti, vždy sa vrátil, odpovedá jej.
Chlapec odchádza do školy. Tri dni nebude doma, no dúfa, že psík sa vráti.
Kráča po lúke, premieta si tých 11 rokov, ktoré spolu prežili. Vidí ho tam. Vidí ako radostne hrabe dieru a hľadá myš, ktorá je vždy o niečo šikovnejšia. Sú to však iba spomienky, spomienky, ktoré zostanú navždy.
Odišiel bez rozlúčky, bez jediného obliznutia jeho líca, bez jediného šibalského pohľadu...
Chýba mu a navždy bude...
