On sa usmial a pozdravil: Ahoj Mňauko!.
Na ulici starý,vychudnutý, trochu podnapitý a vždy vysmiaty pán pridal: “Čau Bambino!“
Poznali sa dlho, on pracoval po víkendoch ako čašník v discoclube,kde pán zametal za pár kusoviek a poldecákov.
Boli dohodnutí, že vždy po šichte zleje všetok alkohol a vytvorítzv. turbomix, ako ho Mňauko nazval. On mu zato pomohol pozbierať prázdne pohárea fľaše. Mňauko vedel vždy vylepšiť náladu, vedel pobaviť okolie, bol úprimný, vedel povedať svoj názor.
Sedával na terase, popíjal svoj „elixír života“ a rozprávalsám pre seba.
Mal rodinu, no žil vo svojom svete, svete ktorý poznal ibaon. Veľmi často a rád používal vurlgarizmy, z jeho úst zneli naozaj vtipne.
Stál na cintoríne. Bol tam s priateľmi, rodinou,dedinčanmi. Jesenný vzduch narážal do smutných tvárí. Spoza oblakov vykuklozubaté slnko a oslepovalo oči plné sĺz. V pozadí hrala Vltava a telobez pohybu ležalo v truhle. Mňauko už nikoho nepobavil, nerozosmial. Užnemohol, jeho duša tam nebola, odkráčala ďalej zabávať iných. Raz povedal, že na cintoríne bude pochovaný ako prvý. A naozajtak bolo. Rezervoval si miesto v prvomrade „sály odpočinku“.
Dnes kráčal okolo cintorína. Zazrel hrob. Usmial sa a potichupovedal: „Ahoj Mňauko!“ Nedostal odpoveď,no v spomienkach videl pána, ktorýpridal: „Čau Bambino!“
