V poslednej dobe sa rozmohli rôzne stránky ponúkajúce zľavy na všetko možné aj nemožné. Je to skvelé, pretože sa tak dá ľahko dostať k mnohokrát veľmi výhodným ponukám. Tieto stránky som už využil nejedenkrát, a keď som na jednej z nich zbadal ponuku zimného výstupu na náš najvyšší kopec, veľmi som sa potešil. Jediný problém bol zohnať nejakého odvážlivca, ktorý by to bol so mnou ochotný absolvovať. Nakoniec sme sa našli štyria, dvaja na výstup a dvaja na skialpinistický kurz. Lokalita: Sliezsky dom vo Vysokých Tatrách, kde nás čakal víkendový pobyt. Všetko bolo v cene, od stravy, ubytovania, horského vodcu až po výbavu. Jediné, čo sme si museli doplatiť bola cesta do Tatier.
Asi týždeň pred naším odchodom som dostal mail s pokynmi a informáciami o výstupe a jediné čo mi ostávalo, bolo dúfať, že budeme mať pekné počasie. Vodcovia vraveli, že snehu veľa nie je, a tak výstup nebude extrémne náročný. V piatok sme sa vybrali na náš adrenalínový víkend. Keď sme dorazili do Tatranskej Polianky po snehu nebolo ani chýru ani slychu... Keď sme však dorazili na Sliezsky dom, tam už to bolo o niečo lepšie. Večer nás čakala prednáška so skvelými horskými vodcami. Spať sme išli skoro, aby sme sa ráno o 06:00 zobudili ako tak oddýchnutí...
Sobota ráno, budík o 06:00, raňajky o 06:30 a odchod o 06:45. Ideme celkovo šiesti s tromi vodcami. Keďže išlo o moju prvú túru s horským vodcom, vyzvedal som všetko možné, lebo jeho práca ma naozaj zaujímala. Zo Sliezskeho domu sme vyrazili po Tatranskej magistrále k Batizovskému plesu, kde sme sa odpojili z chodníka a začali stúpať po neznačkovanom teréne nahor. Počasie bolo všelijaké, chvíľu pekne, chvíľu hmla a to najdôležitejšie bolo, že nebola zima... Pred stúpaním sme sa vyzbrojili mačkami, cepínom, sedákom a helmou a boli sme pripravení stúpať. O pár minút nás už čakalo prvé lezenie po skale, čo sa mi veľmi nepozdávalo, a keď som tento krátky úsek prešiel, bol som rád, že ho mám za sebou. Omnoho viac sa mi páčilo stúpanie v žľabe plnom snehu. Na vrchol sme išli veľmi pomaly, obaja sme boli istení lanom pre prípad pádu. Asi 20 metrov pod vrcholom nás prekvapil nepríjemný úsek, kde bol sneh zvláštnej konzistencie- sypký ako cukor. Každý krok vpred v takomto snehu znamenal dva kroky vzad, pretože sa sneh pod nami sypal... Hore sme prišli dosť vyčerpaní a hlavne veľmi neskoro. Svetlo ale ešte bolo, trvalo nám to cca 6,5 hodiny a podľa slov nášho vodcu šlo o jeho najdlhší výstup. Bol to skvelý pocit byť úplne hore, najvyššie ako sa na Slovensku dá...
Cesta nadol vôbec nebola taká jednoduchá, ako som si myslel. Síce bola menej fyzicky náročná, ale zato ísť dolu po skalných úsekoch nebolo vôbec príjemné, dokonca to bolo horšie ako ísť hore. Na chatu sme prišli po tme, chodník nám osvetľovali iba čelovky. Vidina dobrej večere a wellnessu náš však hnala vpred. Unavení a zničení sme sa vrátili do hotela. No nestalo sa nám nič a celá túra bola perfektná! Ešte ďalšie tri dni som mal na ňu nepríjemné spomienky v podobe svalovice...
Všetci štyria sme prežili skvelý víkend plný zážitkov. Boli sme obklopení profesionálnym tímom horských vodcov, ktorí sa naozaj snažili, aby sme boli spokojní. Stráviť narodeniny na vrchole Slovenska nie je zlé, a po tých minuloročných strávených v Južnej Amerike sa už teším na tie ďalšie...
