Tak v prvom rade som učiteľ biológie,rád propagujem dobré a kritizujem zlé. Milujem cestovanie, po Slovensku a po svete a v neposlednom rade si rád pochutnám na dobrom jedle. Zoznam autorových rubrík: Cestovanie, Slovensko, Školstvo, Súkromné, Nezaradené
Ján Amos Komenský kedysi povedal: „Ak sa má stať človek človekom, musí sa vzdelávať." Niečo na tom výroku asi bude... Veľa sa rozpráva a aj píše o tom, ako učitelia učia a neučia, ľudia ich hodnotia a kritizujú. Ale možno sa menej hovorí (a píše) o tom, ako SA učia učitelia. A učia sa vôbec?
Práve som doopravoval písomky, ktoré dopadli skvele. A pritom prvé, čo mi decká tesne po jej dopísaní povedali bolo, že to bola asi najťažšia písomka, ktorú kedy so mnou mali. A tak mi napadlo, že dnes napíšem pár riadkov o tom, ako trávim svoj pracovný deň. Hlavný dôvod je to, že mnohí učiteľom vytýkajú, že nemajú dôvod žiadať lepšie podmienky v školstve a najmä lepšie finančné ohodnotenie, pretože sú o druhej-tretej poobede doma z práce a majú voľno a samé prázdniny a podobne. Ale máme naozaj voľno a veľa prázdnin? Tak sa na to pozrime bližšie...
Koľko ľudí si môže povedať, že robí to, čo ho baví? Ja dúfam, že veľa. V mojom okolí sú ľudia takí aj onakí, ale čo môžem zodpovedne prehlásiť je, že sa radím do skupiny ľudí, ktorých práca baví a majú ju radi. Podľa stránky ÚIPŠ (Ústav informácií a prognóz školstva), ktorý nedávno zverejnil aktuálne štatistické údaje, je v šk. roku 2013/2014 na Slovensku takmer 103 a pol tisíc pedagógov v rôznych typoch škôl. Hurááá, som jeden z nich!
Práve som sa výborne najedol! Doma som si ako neskorý obed dal pečenú kačku s domácimi lokšami a dusenou červenou kapustou na červenom víne. Záleží mi na tom, čo jem. Stále viac a viac! A malo by každému. A tak sa dostávam k zážitku zo Silvestra. Tento blog som chcel napísať už dávno, ale v zozname mojich povinností sa stále odsúval nižšie a nižšie.
Včera som sa vrátil z ďalšej, v poradí už deviatej silvestrovskej lyžovačky. Opäť sme sa rozhodli stráviť ju na Slovensku, opäť na krásnej Orave. Ubytovali sme sa v dedine Oravský Biely Potok, neďaleko Západných Tatier. Ako vždy sme bývali v samostatnom objekte. No čo bolo iné, bol prístup majiteľa objektu s názvom Chalupa Denisa. Neboli sme s ubytovaním a prístupom majiteľa spokojní, a tak som na portáli ubytovanienaslovensku.eu zanechal recenziu:
V mojom poslednom článku som písal o raji, Slovenskom raji na východe Slovenska. A tak tu ešte ostanem, tentoraz však budem písať o inom, ako o jeho krásach. Pre mňa je to miesto, kde vždy nájdem pokoj a oddýchnem si. Teda, aby som bol presný, takmer vždy. Pre iných, miestnych rómskych obyvateľov, toto miesto symbolizuje beztrestné bývanie v nelegálne postavených chatrčiach na kraji národného parku či pravidelné vytínanie stromov priamo na území s najvyšším stupňom ochrany. Nuž, aj pre nich je to raj... Je im sveta žiť, sociálne dávky minú jedine na alkohol a aj nejaké to jedlo. Teplo majú zadarmo, elektrinu, vodu a odpadkové koše nepoznajú. Predstavte si život v takýchto podmienkach. Kto ešte nevie o čom píšem, tak vedzte, že mám na mysli najväčšiu nelegálnu rómsku osadu na Slovensku- Letanovce.
Od 4 rokov chodím pravidelne do Slovenského raja. Začal som sem chodiť najmä pre zdravotné problémy, ktoré ma v detstve postretli, a z ktorých ma možno aj čistý vzduch tohto miesta uzdravil. Aj preto som ho navštívil už minimálne 20-krát. Nikdy sa mi chodenie po chodníkoch nezunovalo, nikdy som si nepovedal, že sem už nepôjdem. Práve naopak! Aj po mnohých negatívnych skúsenostiach s miestnymi obyvateľmi sa sem vždy rád vraciam. Všetky moje návštevy majú minimálne jednu vec spoločnú- vždy sa uskutočnili v lete či na jeseň. Už niekoľko rokov som ho chcel navštíviť v zime, kedy vodopády v útrobách tohto čarovného miesta zamŕzajú a vy vstupujete do kráľovstva plného snehu, ľadu a ticha. Rozhodol som sa odísť od povinností, pred ktorými doma, v Bratislave, nedokážem uniknúť a strávil som 5 dní na východe Slovenska.
Ostatné dva roky som veľmi chcel vyjsť až na vrchol. Mám na mysli vrchol Slovenska, Gerlachovský štít vysoký 2654,4 metra. Z rôznych dôvodov to nikdy predtým nevyšlo. Výstup na tento štít totiž nie je taký jednoduchý, ako by na prvý pohľad mohlo vyzerať. Treba si totiž zaplatiť horského vodcu, čo nie je veľmi lacná záležitosť. Samozrejme, že sem môžete ísť aj bez neho, ale riskujete minimálne pokutu, a čo je najhoršie svoj život. Táto možnosť pre mňa preto neprichádzala do úvahy. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa tam dostal až nedávno, na svoje 23. narodeniny- 19. februára. Asi to už bude u mňa pomaly tradícia stráviť svoje narodeniny niekde na zaujímavom mieste. Ak chcete vedieť niečo málo o našom výstupe, čítajte ďalej.
Takmer stále počúvam o tom, ako ľudia trávia priveľa času pri počítači, rodičia sa pre nedostatok času dostatočne nevenujú svojim deťom a podobne. Je to naozaj tak? Za seba môžem povedať, že určite nie! Odmalička som trávil voľný čas s mamou v prírode či niekde vonku.
Bol piatok večer, a ja som nemal čo robiť, a tak som sa vybral nakúpiť nejaké potraviny. Mal som namierené do viacerých obchodov. Robím to tak bežne, a tak som si myslel, že nakúpim a prídem spokojne domov, ale žiaľ, tentokrát sa tak nestalo.
Dovolenka v slovenskej prírode pri hraniciach s Českom a Poľskom na severe Slovenska. Týždeň na Kysuciach strávený v skvelej spoločnosti a maximálne využitý každý deň. Jeden z nich bol však iný ako tie ostatné.
Tak ako každý rok, aj tieto letné prázdniny som sa s kamarátmi vybral na týždennú letnú dovolenku. Už tradične ju trávime na Slovensku. Za 5 rokov sa naša pôvodne stredoškolská partia rozrástla a navštívili sme už mnoho krásnych kútov Slovenska, napríklad Vysoké Tatry, Terchovú a moju srdcovku Slovenský raj.
Z Pamplóny nás čakala asi 8 hodinová cesta do andského mesta Güicán. Spočiatku sa cesta naozaj v ničom neodlišovala od cesty napríklad na Slovensku, ale po krátkom čase sa zmenila na prašnú. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tu neboli takmer 90 stupňové zákruty, cesta bola široká maximálne 4 metre a nejedenkrát bola aj 150 m nad riekou pretekajúcou popod nás. Najlepšie bolo, keď sme predbiehali nejaký voz alebo sme sa obchádzali s protiidúcim povozom. Možno to znie nepríjemne, ale cesta ubiehala rýchlo, krajina za oknom sa rýchlo menila, cestou bolo dokonca vidieť ľadovce, ku ktorým sme mierili. Chvíľu sa okolo rozprestierala tropická krajina s kaktusmi a palmami, inokedy zasa vysokohorské lúky paramós.
Po treku som sa vcelku tešil na civilizovanejší svet s posteľou, záchodom a poriadnym jedlom. Najbližšia zastávka bola Bogotá, hlavné mesto Kolumbie. Strávili sme v ňom dva dni a bolo to akurát na toto meston. Za ten čas sme navštívili múzeum zlata, Plaza Bolívar a lanovkou sme sa odviezli na vrch Monserrate odkiaľ bol krásny výhľad na toto 8 miliónové hlavné mesto. Ľudia, s ktorými som sa rozprával boli veľmi milí, ale aj napriek tomu som sa v meste necítil veľmi bezpečne a večer sme už veľmi nevychádzali.
Posledné roky som mal chuť zažiť nejakú inú dovolenku ako zvyčajne. Pri mori som bol veľakrát a popravde ma nikdy nebavilo len tak vylihovať na lehátku pri... V škole som raz zbadal ponuku na mesiac strávený v Kolumbii s cieľom spoznávať rozmanitosť a ekosystémy krajiny. Nebral som to príliš vážne, ale aj napriek tomu som si zistil nejaké informácie u organizátora celej akcie. Môj najväčší problém ale spočíval v tom, že som nechcel ísť sám. Nikdy som totiž tak ďaleko nebol a navyše som o krajine predtým veľa pozitív nepočul. A tak sa začalo dlhé prehováranie kamarátov a spolužiakov. Väčšina z nich to odmietla kvôli peniazom a zvyšní kvôli príliš veľkej neznámej. Ja som sa však nevzdával! Keď sme sa raz vracali z kina, v MHD som sa kamarátky opýtal, či by nešla. Neviem prečo mi to nenapadlo už skôr, ale Dominika povedala áno. Samozrejme to nebrala vážne a ja tiež nie. Aj napriek tomu som jej poslal všetky informácie čo som mal.
