O niekoľko dní neskôr sme dostali mail s dátumom informačného stretnutia. Na stretnutí bolo viac ľudí, ako som čakal a navyše sme sa o krajine veľa dozvedeli a pozreli sme si aj fotky. Stále sme to ale nebrali dostatočne vážne. Navyše nás všetci spoloční kamaráti odhovárali. Vraj je to nebezpečné, budeme preč príliš dlho a podobne. Nakoniec sme sa museli definitívne rozhodnúť, pretože prišiel čas kúpy leteniek. Ceny som sledoval už dlho a kolísali zo dňa na deň. Vedeli sme, že ak kúpime letenku, už bude isté, že o dva mesiace budeme v Južnej Amerike. Viedeň – Madrid – Caracas, to bola naša trasa. Čas do odletu ubiehal veľmi rýchlo. Deň odletu bol 25. január 2010, čo bol z hľadiska štúdia na vysokej škole najlepší termín. Predtým sme však potrebovali vybaviť strašne veľa vecí od očkovania až po kúpu variča.
Súčasťou celej expedície bolo aj stanovanie v národnom parku vo vysokých horách. Ja som nikdy predtým v stane nespal, takže ma čakal pomerne ostrý test. Doma som nemal žiadnu výbavu na stanovanie, jediné čo som mal boli trekové tenisky, ktoré ma aj tak tlačili. Mesiac pred odchodom bol teda plný nákupov a vybavovanie nevyhnutných vecí. Poviete si, že kúpiť veci nie je žiadny problém, ale také jednoduché to nebolo. Keďže plynové bomby do varičov sa v lietadle prevážať nemôžu, museli nám ich kúpiť priamo v Kolumbii. A tam majú iba jeden druh, takže sme im museli prispôsobiť varič. V trekových obchodoch tak nekvalitné variče ani nemali, a v obchodoch so záhradnými potrebami mi povedali, že mám prísť na jar. Nakoniec sme ho spolu so všetkými ďalšími vecami zohnali. Najdôležitejšie boli pre mňa náhradné batérie do foťáku, ktorý som mal naozaj dosť.
A tak sme sa 25. januára zbalení do jedného veľkého ruksaku vybrali na letisko do Viedne. V Madride sme prespávali jednu noc, pretože lietadlo do Venezuely nám letelo až na druhý deň. Do hlavného mesta Španielska sme prileteli v noci, no napriek tomu sme sa išli pozrieť do centra, kde nás prekvapila zima a sneh. Naše potulky mestom sme preto ukončili ešte skôr, ako sme ich začali. Na druhý deň sme sa stretli na letisku v Madride s ostatnými a v pomerne veľkej skupine sme nasadli do lietadla smerujúceho do Caracasu. Myslel som si, že Caracas bude krásne mesto, východiskový bod na cestu po Karibiku a plné turistov, ale nič z toho nebola pravda. Ako som sa dozvedel z cestopisu, ktorý som si predtým prečítal, je to druhé najnebezpečnejšie mesto Južnej Ameriky. Po prílete sme sa stretli s vedúcim výpravy Tomášom, ktorý nás poslal vymeniť si peniaze. Štyrom neprišla batožina, a tak museli nútene v Caracase počkať. My ostatní sme sa hneď z letiska presunuli na autobusový terminál, kde sme nasadli na autobus do Kolumbie. Pred nami bola dlhá 12 hodinová cesta. Keď sme sa konečne dostali na hranicu museli sme čakať, kým dostaneme pečiatky do pasov, ktoré nám umožnili vstup do Kolumbie. Po dlhej a vyčerpávajúcej ceste nás vítal nápis Bienvenidos!
Prechádzali sme cez rôzne mestá a mestečká, v jednom z nich meníme opäť peniaze a dostávame sa do mesta Pamplóna. Mnoho miest, ktoré sme navštívili sa volali rovnako, ako španielske mestá, a Pamplóna nebola výnimka. Ubytovali sme sa v hoteli. Všetci sa tešili na sprchu a na to, ako si dáme čisté veci. S odstupom času nehodnotím hotel veľmi pozitívne, aj keď vtedy sa mi izba s posteľou, sprchou a záchodom zdalo ako to najlepšie na svete. V Pamplóne sme museli čakať, kým za nami nedorazia tí, ktorým neprišla batožina. Najhoršie bolo, že sme nevedeli koľko to bude trvať. Nakoniec sme tam boli 3 dni a mali sme voľný program. Mesto bolo krásne, obkolesené vysokými kopcami, ceny jedla a potravín mali naozaj nízke. Kupovali sme si rôzne ovocie, ani sme nevedeli čo to je a ako sa to správne je. Tržnice s ovocím boli plné banánov, máng, papájí a mnohého ďalšieho ovocia. Jednotlivé stánky hrali farbami a vôňa ovocia sa niesla všade navôkol.
Druhý deň po príchode do Pamplóny sme sa rozhodli ísť na menšiu túru ku kaplnke, ktorá bola na vrchu kopca. Potom sme sa rozhodli ísť ešte vyššie, kde boli drevené kríže a krásny výhľad. Po návrate do izby hotela ma však čakalo nemilé prekvapenie. Z izby mi ktosi ukradol peňaženku, kde som mal všetko- peniaze, doklady, kreditnú kartu. Jediné čo mi ostalo bol pas, pretože ten som mal pri sebe. Našťastie! Čo teraz? Neviem po španielsky, ešte sa mi to nikdy predtým nestalo... Tak som zavolal Tomášovi a šli sme spolu na políciu a potom na nejaký úrad, ktorý sa volal "fiskalia", kde so mnou spísali zápisnicu. Najskôr to ale nechceli, pretože som nevedel ani slovo po španielsky, a oni vraj v takom prípade potrebujú, aby bol prítomný prekladateľ. Nakoniec sme to zvládli aj bez neho s pomocou Tomáša.
Po troch dňoch v Pamplóne sme po príchode zvyšných ľudí odišli smer Güicán, odkiaľ sme vyrážali na týždenný trek v národnom parku Sierra Nevada de El Cocuy.
