Ďalšia zastávka bola púšť Tatacoa, kam sme sa dopravili autobusom, pešo a loďkou cez rieku Rio Magdalena. Púšť bola netypická vzhľadom na pomerne vysoký ročný úhrn zrážok. Aj napriek tomu tu cez deň panovalo obrovské teplo. Ubytovaní sme boli vo hvezdárni priamo v púšti a súčasťou programu bola aj astronomická prednáška. Z púšte sme vyrazili do oblasti Tierradentro, ktorá je známa indiánskymi hrobkami. Celá oblasť je zapísaná v UNESCO. Nemám veľmi v láske históriu a múzeá, a tak sa mi táto časť exkurzie zdala nudná. Cestou k hrobkám sme ale chutnali ovocie, ktoré rástlo všade okolo na stromoch. Nechýbala cukrová trstina, pomaranče, mandarinky a banány. Nevýhodou celého pobytu v Kolumbii bola jednotvárnosť stravy. Na raňajky sme mávali praženicu alebo ryžu s vyprážanými banánmi. Ak sme si raňajky obstarali sami bolo nemožné zohnať slané pečivo, a tak sme mesiac jedli iba sladké pečivo a žemle.
Po historickej časti sme smerovali k Tichému oceánu k mestu Buenaventura. Odtiaľ sme sa z vlakovej stanice odviezli do dediny San Cipriano. Tu sa na chvíľu zastavím, pretože by bol hriech nespomenúť, ako vlak, ktorý nás viezol vyzeral. Jediné čo mal s našim vlakom spoločné bolo, že išiel po koľajniciach. Pohon bola motorka, ktorej jedno koleso sa dotýkalo koľajnice a tak poháňalo súpravu. My sme sedeli na paletách, ktoré boli slabo pospájané a rušeň bola jedna takáto paleta s motorkou. Išli sme po tme cez prales, nič nebolo vidieť a bol to vskutku ten najneobyčajnejší spôsob dopravy v mojom živote. Myslím, že tak skoro ho nič neprekoná. San Cipriano je veľmi chudobná dedina, sú tu iba drevené domy a tak naše ubytovanie bolo práve tu to najhoršie za celý pobyt. Prišli sme tam ale preto, aby sme nakukli do dažďového pralesa. Výlet bol skvelý až na veľké teplo a 100 % vlhkosť, takže pot sa vôbec neodparoval. Odmena ale bolo kúpanie pod vodopádom v strede pralesa.
Keďže ma v Pamplóne okradli, peniaze som mal požičané od Dominiky. Tie nám už ale pomaly dochádzali, a zmenáreň nebola nikde okolo a tak sme si museli peniaze požičať, až do času, kým nenájdeme zmenáreň. Večer v San Cipriano nás zastihol lejak. Pršalo asi 3 hodiny, intenzita dažďa bola neuveriteľná. Rieka, v ktorej sme sa kúpali a bola úplne čistá sa do rána zmenila na dravú a špinavú rieku, cez ktorú sa nedalo ani len prejsť. Zmokli sme úplne do nitky a jediné čo bolo ako tak suché boli naše pasy, ktoré sme sa snažili ochrániť. Zo San Cipriano nás opäť odviedol vlak a zo stanice sme sa presunuli do prístavu v meste, kde nás už čakala loď do Ladrilleros. Tu sme si mali pozrieť ďalší ekosystém- mangrové lesy. Pláže s čiernym pieskom a príjemne teplá voda nás lákali a tak sme okúsili, aké to je kúpať sa v Tichom oceáne.
Po krátkom pobyte pri Tichom oceáne sme sa vydali na dlhú cestu do Karibiku. Naša prvá zastávka: Cartagena. Toto mesto ma naozaj milo prekvapilo svojou architektúrou a atmosférou. Bolo to prvé miesto za celý ten čas, kde sme stretli veľa turistov a naozaj to tu žilo. Mesto sme si dokonale vychutnali, aj keď tento raz bez okúpania. Tu sme nakúpili aj suveníry a ja som konečne kúpil tričko v reštaurácii, ktorá je známa na celom svete. V parku pri hoteli sa voľne pohybovali obrovské leguány, na stromoch sa boli leňochod a opice. Nuž, niekde majú veveričky, niekde zasa opice... Z Cartageny, ktorá ma naozaj nadchla, sme prešli cez Barranquillu, odkiaľ pochádza azda najznámejšia Kolumbijčanka Shakira, ďalej.
Santa Marta, prímorské mestečko plné pouličných predavačov, bolo predposledné zastavenie v Kolumbii. My sme bývali v neďalekom stredisku Taganga, ktoré bolo typické najmä nočným životom. Aj tu sme okúsili chuť kolumbijskeho Karibiku... Ja som si ho ale predstavoval úplne inak. Žiadny biely piesok, dlhé pláže a palmy. More bolo čisté, ale pláže ma sklamali. Odtiaľ sme vyrazili do národného parku Tayrona, kde sme strávili 2 dni. Naše posledné dva dni pred odchodom domov! V noci sme spali v hammakách priamo na pláži. Bolo úžasné zaspávať pri hukote mora. Voda bola dokonale čistá a tak sme využili možnosť poslednýkrát sa kúpať. Smutné bolo na tom to, že sme vedeli, že nás čaká už len cesta domov, na Slovensko. Na druhej strane som sa strašne tešil na domáce jedlo, poriadnu sprchu a posteľ. A samozrejme na svoju rodinu a priateľov!
Cesta na letisko vo Venezuele bola naozaj strastiplná, pretože nás najmä vo Venezuele v pravidelných intervaloch úplne nezmyselne kontrolovali miestni policajti. Vraj hľadali drogy. Kontroly boli ale neefektívne, takže aj keby sme nejaké drogy mali, určite by ich nenašli. Samozrejme, že sme so sebou ale nič také neviezli. Obštrukcie pokračovali na venezuelskom letisku, kde sme opäť prešli kontrolami viackrát ako je to bežné a všetko trvalo strašne dlho. Nakoniec sme s meškaním úspešne odleteli a všetci sme sa veľmi tešili domov.
Ľudia, ktorých sme v Kolumbii stretli boli naozaj úžasní. Častokrát srdeční a milí. Väčšina z nich žila v obrovskej chudobe, nikde nepracovali a obživu získavali iba z toho, čo si dopestovali na záhrade. Na turistov nie sú zvyknutí, pretože ich je tu veľmi málo. Ľudia žijúci v Andách boli ale veľmi šťastní, že nás vidia. Bol to pre nich signál, že krajina sa mení k lepšiemu. Asi je dobre, že do krajiny zatiaľ nechodia zástupy ľudí. No myslím, že ak sa im v budúcnosti podarí zvýšiť bezpečnosť, krajina už nebude trpieť nedostatkom turistov.
Mesiac strávený v Kolumbii bol skvelý. Predtým som o krajine vedel iba to, že je preslávená drogovými dilérmi a partizánmi. Na po mojom spoznávaní som zistil, že sa naozaj netreba báť. Krajina síce nie je úplne bezpečná, ale je krásna, rozmanitá a turistom dokáže ponúknuť úplne všetko, snáď okrem luxusných hotelov. My sme sa územiam s partizánmi, geriou, vyhýbali, a tak sa nikomu nič vážne nestalo. Okúsili sme mráz a zimu kolumbijských hôr, ale aj teplo a Slnko Karibiku. Určite by som sa tam chcel vrátiť a odnášam si z celého výletu nespočetné množstvo zážitkov a fotografií.
