Predpoveď počasia bola priaznivá, my sme si zbalili všetko teplé oblečenie, trekové palice a nezabudli sme ani na mačky a boli sme pripravení vyraziť. Pred nami bola dlhá 5 hodinová cesta na druhý koniec Slovenska. Ubytovali sme sa na chate v stredisku Čingov, ktoré už dokonale poznám. Všetky túry sme mali vopred naplánované, nezabudli sme si pribaliť ani cestovné poriadky, a tak už nám neostávalo nič iné, len sa pred prvou túrou informovať o schodnosti chodníkov. Na Horskej službe sme sa dočkali skvelej informácie o tom, že všetky chodníky sú prechodné, ale zľadovatené. O tom sme sa presvedčili hneď po tom, ako sme opustili chatu, keď som prvý a rozhodne nie poslednýkrát spadol. Ľad na chodníkoch bol totiž pokrytý čerstvou snehovou pokrývkou a nebolo ho vôbec vidieť.
Naša prvá túra bola Tomášovský výhľad a Prielom Hornádu. Obe miesta patria najmä v letných mesiacoch medzi najnavštevovanejšie, no tento raz sme nestretli nikoho. Po výstupe na kopec sme sa pokochali výhľadom, a zišli späť k Hornádu, pretože pred nami bol ešte dlhý prechod kaňonom rieky Hornád. Zbadali sme prvý ľadový úsek, a tak sme si kvôli bezpečnosti obuli mačky, ktoré sme vyzuli až v cieli našej trasy. A urobili sme naozaj dobre. Ľad bol úplne všade, na miestach, kde sa chodí po stúpačkách bol niekedy dokonca priamo na nich, a tak niekedy bol problém prejsť. Celú cestu nás sprevádzal adrenalín, ktorý sa ešte zvýšil, keď sme dorazili k Letanovskému mlynu, neďaleko nelegálnej rómskej osady Letanovce, kde sme stretli asi šiestich Rómov, ktorí išli kradnúť drevo do národného parku. Našťastie sme sa obišli, a ja som si len povzdychol, ako je možné, že im v tom nikto nezabráni... No o tom možno v inom článku. Pokračovali sme ďalej a pri odbočke do Kláštorskej rokliny sme sa vybrali pozrieť sa na zamrznutý vodopád. Náš cieľ bolo turistické stredisko Podlesok, plné reštaurácií a ubytovacích zariadení. No všetky zívali prázdnotou a my sme sa nemohli nikde občerstviť. Nič to, počkali sme na autobus a odviezli sme sa späť na chatu.
Druhý deň náš čakala prvá roklina- Suchá Belá, kam sme vyrážali z Podlesku. Tentokrát sme stretli ľudí, ktorí sa chystali liezť po ľadopádoch. Pravdepodobne sme si vybrali to najlepšie obdobie na zimné túry, pretože predchádzajúce oteplenie spôsobilo topenie snehu, ktorý následne zamrzol, a nám sa tak na každom kroku vynárali neuveriteľné ľadové útvary a cencúle. Nedá sa to ani porovnať s prechodom v lete, okolo vás je ticho a jediné, čo je počuť sú naše kroky... Suchá Belá je krásna za každého obdobia, no teraz v zime ma naozaj očarila. Na jej vrchole bolo kopec čerstvého snehu a my sme sa cítili ako v zimnej rozprávke. Cez Kláštorisko sme sa vrátili až na chatu. Ešte predtým sme sa zastavili na salaši, kde si vždy dám skvelé špenátové pirohy. Úžasný deň bol za nami!
Predposledný deň sme sa vybrali na juh Slovenského raja, do lokality Dedinky. Doprava sem nebola jednoduchá, no nakoniec sme to zvládli. Bol pred nami krásny slnečný deň a my sme sa vydali do Zejmarskej rokliny, najkratšej v Slovenskom raji. Jej koniec je na planine Geravy, kam sa dá dostať aj sedačkovou lanovkou, ktorá však teraz nepremávala. Nám sa opäť naskytol úžasný pohľad na zasnežené lúky a zamrznuté stromy, ktorý sa nedá opísať. Odtiaľ sme sa vydali na Havraniu skalu, podľa bedekra jeden z najvýznamnejším výhľadových vrchov tohto územia. Pod ňou sa nachádzal Občasný prameň, ktorý tak ako názov napovedá, pramení iba občas. Odtiaľ sme začali stúpať priamo hore na skalu. Chodník nebol prešliapaný, a tak sme išli dosť pomaly. Sprevádzali nás len zvuky vtákov, ktoré poletovali okolo. Pod vrcholom nás prekvapilo obrovské množstvo snehu, ktoré sme naozaj nečakali. Výhľad ale stál za to! Zostúpili sme do Stratenského kaňona a odtiaľ do neďalekej dedinky Stratená na vlak.
Prišla nedeľa a to znamenalo náš odchod domov. No my sme sa rozhodli ísť sa ešte pozrieť na Závojový vodopád. Nachádza sa v Sokolej doline a je druhý najvyšší na Slovensku. Nemali sme už čas na výstup cez túto roklinu, a tak sme sa uspokojili „iba" s pohľadom na vodopád. Bolo to úžasné! 75 metrový vodopád celý zamrznutý. Nádherná farba ľadu nám bila do očí! Nuž, ponáhľali sme sa, a tak sme museli rýchlo vrátiť na chatu, aby sme sa stihli zbaliť a ísť na vlak.
Kto aspoň trocha pozná Slovenský raj a už ho navštívil, odporúčam ho navštíviť aj v zime. Každé ročné obdobie má svoje čaro a zima určite nezaostáva. Dokonalé ticho a pohľad na zasnežené stromy je fakt super! Toľko zamrznutých vodopádov a rôznych útvarov nie je asi nikde inde na Slovensku. Škoda len, že som nemal viac času, aby som navštívil aj ďalšie zákutia, ktoré poznám, a ktoré určite stoja za to. No o tok je tu ďalšia zima, a ja sa už teraz teším, ako sa predvedie!
