
AUDIO - VYPOČUJ SI http://exorcizmus.ic.cz/o/ohovaranie.htm
SVATÝ JÁN MÁRIA WIANEY
NÁUKA O OHOVÁRANÍ
V tej chvíli sa mu rozviazal spútaný jazyk
smrť a život sú v rukách jazyka
Ohovárať znamená toľko, ako vyjavovať chyby a omyly blížneho za účelom poškodenia jeho mienky. Tento hriech možno spáchať rozličným spôsobom. Temto hriech je tažký.
1. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto blížnemu vyčíta čosi nespravodlivo, alebo mu pripisuje chybu, ktorú nemá. Tento druh ohovárania nazývame osočovaním. Lebo musíte vedieť, že ohováranie od osočovania delí neraz iba malý krok, vzdialenosť medzi nimi je malá.
Lebo ľudia, keď počujú o blížnom čosi zlé, tak to zveličujú, a keď vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým – a ten, kto ju prvý povedal, nespoznal by ju, toľko v nej urobili zmien a dodatkov.
A preto mám pravdu, keď tvrdím, že ten, kto ohovára človeka, skoro vždy sa ukazuje ako osočovateľ, a každý osočovateľ je podlý. Jeden z Otcov hovorí, že ľudí, ktorí ohovárajú, bolo by treba vyhnať z ľudskej spoločnosti ako divé zvieratá.
2. Ďalej. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto zveličuje zlo, ktorého sa dopustili blížni.
Blížnemu sa pošmykla noha, a vy, namiesto toho, aby ste jeho pád zakryli plášťom lásky, ešte zveličujete jeho rozmery v rozprávaní.
. Robotník si chvíľu odpočinie a vy hneď hovoríte, že je to lajdák, lenivec, ktorý okráda svojho chlebodarcu. Stáva sa, že si niekto odtrhne strapec hrozna na poli alebo ovocie v sade
čo samozrejme nemá robiť – a vy hneď o tom hovoríte ľuďom: že je to zlodej, pred ktorým sa treba mať na pozore.
Pekne hovorí na túto tému sv. František Salezský: Nemožno vyhlasovať, že ten alebo onen je opilcom alebo zlodejom, iba preto, že ste ho videli raz opitého alebo raz siahol po cudzom vlastníctve.
Noe i Lót sa náhodne opili jeden raz; a predsa ani jeden, ani druhý neboli opilcami. Sv. Peter nebol rúhačom, hoci raz zaprel Krista. A teda osoba, ktorá sa dopustila previnenia jeden raz – a hoci aj niekoľko ráz – nemôže byť považovaná za notorika. Šimon Malomocný, keď videl pri nohách Krista Pána plačúcu Magdalénu, hovoril: Keby tento človek bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica.
Bolo by nám príjemné, keby ktosi hovoril ľuďom o našich tajných omyloch?
Dobré meno je cennejšie ako majetok, a toto meno pre teba hynie, ak odhaľujeme skryté omyly jednotlivcov alebo rodín.
4. Ohováranie je, keď si niekto vysvetľuje skutky blížneho vo svoj neprospech. Sú ľudia, ktorí ako opilci najlepšiu vec premieňajú na otravu
Neraz sa možno dopustiť ohovárania dokonca mlčaním.
V našej prítomnosti chvália alebo hania nejakú osobu, ktorú poznáte.
Vy na to nič nehovoríte, alebo ju chválite skromne. Z vášho mlčania ľudia si urobia záver, že viete o nej čosi zlé.
Niekedy sa dopúšťame ohovárania dokonca súcitom. „Škoda – ktosi napríklad hovorí – že tá osoba sa dala zviesť. Nemôžem tomu uveriť“. Sv. František nazýva takéto ohováranie otrávenou strelou, ktorú niekto namáča do olivového oleja, aby tým lahodnejšie ranila. Kto sa významne usmieva, potriasa hlavou, kto hovorí „ale“, ten neraz tiež veľmi škodí dobrému menu blížneho.
Inokedy pohnútka k ohováraniu býva pomstou a osobnou nenávisťou. Ak niekoho nenávidíme, ak niekoho nestrpíme – tak vidíme na ňom samé zlo
Najtrpkejším vo svojich následkoch je ohováranie vtedy, keď ktosi donáša druhému to, čo o ňom hovoril ktosi iný. Tu je totiž začiatok nenávisti, pomsty, hnevu, ktorý neraz trvá do smrti. Preto Duch Svätý umiestňuje takéto donášanie medzi sedem vecí, ktoré sa ošklivia Bohu.
Hriechom je aj ohovárať
Že hovoriť o služobníkoch Cirkvi, o duchovných osobách, je hriechom oveľa väčším, lebo z toho vyplývajú škody pre vieru, lebo sa týmto spôsobom ubližuje kňazskému charakteru.
( alebo duchovne založených osobách )
A preto hovorí Duch Svätý skrze Proroka: Kto sa vás dotkne, dotkne sa zrenice môjho oka. A teda pohŕdanie spôsobené svojim sluhom, Boh stavia na úroveň osobného zneváženia. Aj Pán Ježiš jasne učí: Kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Nezačínajte si teda s ľuďmi, ktorí zle hovoria o svojich dušpastieroch
Z hriechov ohovárania sa treba dôkladne vyspovedať a povedať, či sme hovorili o blížnom zle z ľahkomyseľnosti, či z nenávisti, alebo z pomsty? Či sme tým chceli poškodiť dobré meno kohosi?
Koho sme ohovárali: či predstaveného, či osobu rovnú v postavení, či duchovného, či laika?
Pred koľkými osobami sme ohovárali? – Nech sa nikto neospravedlňuje a nezastiera tým, že o chybe blížneho už vtedy vedeli, že aj tak nič nové nebolo povedané. Lebo, či je dovolené slabú a chorú osobu zhodiť do priepasti, nad ktorou stojí, pod zámienkou, že aj tak sama do nej padne? – Ale niekto sa ešte vyhovára: „Povedal som to priateľovi, ktorý zachová tajmstvo“. – Mýliš sa, môj drahý. Sám nezachovávaš sľuby, prezrádzaš tajomstvá, a žiadaš ich zachovanie od iného človeka.
Hľa, koľkými spôsobmi sa možno prehrešiť ohováraním. A teraz s rukou na srdci sa spýtajte sami seba, či tu nemáte žiadnu vinu.
Keď nás budú ľudia nesprávne obviňovať a ohovárať, odovzdajme sa Bohu a nepomstime sa.
Sv. František Salezský s úplným pokojom v duši trpel, keď ho nespravodlivo ohovárali, keď mu vyčítali, že spôsobil smrť istého človeka, so ženou ktorého mal udržiavať nemravný vzťah. Svätec mohol dokázať svoju nevinnosť, ale sa rozhodol, že obranu ponechá Bohu.
Strašnou skúškou sú tieto osočovania – Boh ich zosiela iba na vyvolených, lebo nedokonalí ľudia by ich nezniesli: mohli by im iba uškodiť.
Ohováranie, očierňovanie a nactiutŕhanie môžu byť smrteľným hriechom. To závisí od výčitiek, ktoré adresujeme druhému, čiže od matérie, a tiež od postavenia, aké ohováraná osoba zastáva.
Z ohovárania sa nestačí vyspovedať – treba ešte napraviť spôsobené zlo. Tak ako zlodej nedostane odpustenie, dokiaľ nevráti cudziu vec – ak je v stave to urobiť – tak isto i ľudia, ktorí ohovárali iných, musia napraviť krivdy, ktoré spôsobili.
Kto sa dopustil osočovania, ten ho musí odvolať pred tými osobami, ktoré ho počuli.
Treba to urobiť, hoci nás budú považovať za podvodníkov a klamárov, hoci by nám to bolo veľmi ťažké.
Naproti tomu je zaviazaný hovoriť dobre o osobe, ktorej spôsobil krivdu na dobrom mene. Vidíme, že sa toľko ľudí na svete oddáva ohováraniu a očierňovaniu iných, a málokto sa snaží napraviť toto zlo. A preto mnohí pôjdu do zatratenia!
Musíme sa teda báť vynášania unáhlených súdov, i ľahkých súdov, lebo neraz sa presvedčíme, že sme sa mýlili a potom to budeme ľutovať, ako to ľutovali tí sudcovia, ktorí na základe obvinenia dvoch falošných svedkov odsúdili na smrť čistú Zuzanu, pričom jej nedali čas na obranu.
Takto konali aj zlostní Židia, ktorí Kristovi povedali, že sa rúha a že je diablom posadnutý, tak postupovali aj farizeji voči Magdaléne: okríkli ju ako hriešnicu, hoci si dôkladne neovarili, či náhodou nezanechala zlý život. A predsa ju videli smutnú a uplakanú pri nohách Ježiša.
Kto ľahkomyseľne nesúdi blížneho, ten sa ľahko spasí a bude spokojný v hodine smrti.
Milosrdenstvo Božie je také veľké, že v jednej chvíli odpúšťa kajúcnikom najťažšie hriechy a preto nemôžeme tvrdiť, že ten, kto bol včera hriešnikom, je ním aj dnes.
Z týchto príkladov vidíte, ako ostražito treba postupovať a že nikdy bez dostatočných dôkazov nemožno odsudzovať iných. Iba vtedy – a to po dôkladnom uvážení veci – musíme karhať tých, ktorí skutočne blúdia, keď je to našou povinnosťou, to znamená, otec, matka alebo predstavení, ktorí sú zodpovední za takú osobu.
Okrem toho ľudia obyčajne generalizujú chyby. Keď vidia jedného zlého človeka, odsudzujú celý stav.
O ĽAHKOMYSEĽNOM POSUDZOVANÍ BLÍŽNEHO
Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia:
vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci,
alebo aj ako tento mýtnik.
(Lk 18, 11
Keď bol Judáš zlý, či môžete povedať, že iní Apoštolovia neboli nič hodní? Kain bol zvrátený. A či môžeme preto na jednu rovinu s ním postaviť jeho brata Ábela? Jozefovi bratia mali mnoho chýb. A či preto môžeme povedať, že ani Jozef nebol od nich lepší? Stáva sa, že niekto raz odmietne almužnu dotieravému žobrákovi.
Či môžeme povedať, že je lakomec, že má srdce tvrdšie ako kameň, že nestojí za nič? A či vieme, že on potajomky koná pekné skutky milosrdenstva, ktoré Boh odhalí až na Poslednom súde? Bratia drahí, nerozvážne súdy sa bijú s čnosťou lásky k blížnemu! Musíme sa báť vynášať také súdy, lebo záležitosti blížnych nepatria nám, ale iba samému Bohu. Každý sa bude zodpovedať za svoje vlastné omyly, nech teda pozerá na seba samého, neodsudzuje druhých. Lebo Pán Ježiš jasne hovorí: „Nesúďte a nebudete súdení. Akou mierou meriate, takou namerajú aj vám“. Nerobme iným to, čo je nemilé nám.
. Kedysi vyčítali sv. Tomášovi, že má dobrú mienku o ľuďoch a že ho preto využívajú. Svätec na to odpovedal: „Možno; ale ja iba o sebe zmýšľam zle a seba považujem za najväčšieho ničomníka na svete. Chcem, aby ma iní klamali, než aby som klamal sám seba, pričom by som zmýšľal zle o blížnych“.
Sv. Pachómius nemohol vydržať, keď ktosi v jeho prítomnosti hovoril zle o iných a tvrdil, že z úst kresťana nesmú nikdy vyjsť slová, ktoré ubližujú druhému človekovi. Keď už nemohol prekaziť ohováraniu, utiekol z takého miesta. Sv. Ján Almužník osobu, ktorá ohovárala – dokiaľ sa nepolepšila – nedovolil pustiť do domu. Sv. Augustín vo svojej jedálni prikázal napísať slová: „Kto uráža dobré meno blížneho, ten pri tomto stole nemôže sedieť“.
Vlažný sa bude spovedať každý mesiac, a možno i častejšie. Ale, aké sú to spovede! Niet pri nich žiadnej prípravy ani túžby po náprave, alebo je tá príprava taká malá a slabá, že ju sotva vánok vetra rozfúka. Pri spovediach sa obviňuje z toho, čo sa už spovedal možno pred dvadsiatimi rokmi; ak príde na spoveď o dvadsať rokov, bude sa spovedať z toho istého.
Smrteľným hriechom sa vyhýba – avšak nevyhýba sa ohováraniu, klamstvu, závisti, pokrytectvu, nelásky k blížnemu. Ak takejto osobe nepreukážete primeranú úctu, bude sa tým zožierať a bude prechovávať trpkosť v srdci.
Neprekrúcajme blížnych, lebo sami nie sme oslobodení od omylov. Zlostný jazyk vykonáva na zemi strašné spustošenia – ich veľkosť ukáže Boh až na Poslednom súde. Zvrátený Náman obviňuje pred kráľom celý národ iba preto, že sa mu nepoklonil Mardochej, že bola jeho pýcha podráždená.
A keby sa vtedy Boh nebol ujal nevinných, koľko krvi by vytieklo? Kvôli ohováraniu dieťa stráca úctu k otcovi i matke, pracovník k zamestávateľovi, muž upadá do konfliktu so ženou, kupec a robotník strácajú dôveru k svojim odberateľom a zamestnávateľom, a dušpastier nenájde vážnosť a nebudú ho počúvať vo farnosti, čím spôsobujú ohovárači škodu viere i Cirkvi, pričom sa stávajú obyčajne dôvodom záhuby mnohých duší.
Aký záver z toho všetkého máme urobiť? Vystríhajme sa zlozvyku hovorenia o iných, skúmajme sami seba, a vtedy uvidíme mnoho zlého vo vlastnom srdci a staneme sa pokornejší. Blahoslavený je človek, ktorý prosí o odpustenie svojich hriechov, a jazyk používa na slávu Boha! Amen.
Zamyslite sa dobre, drahí priatelia, do ktorej skupiny patríte. Či k hriešnikom, ktorí nemyslia na spásu svojej duše, ktorí už celkom zahlušili výčitky svedomia? Alebo možno ešte k počtu spravodlivých, ktorí myslia iba na Boha a po Bohu túžia, ktorí majú o sebe skromnú mienku a považujú sa za najnehodnejšie bytosti vo svete?
Alebo možno patríte k tým bojazlivým, vlažným a ľahostajným dušiam, ktoré sme tu práve charakterizovali? Ktorou cestou kráčame? Kto môže s istotou o sebe povedať, že nie je veľkým hriešnikom, ani ľahostajným človekom, ale spravodlivým a vyvoleným? Ach, drahí poslucháči, koľko kresťanov, v očiach sveta horlivých, je pred Bohom, ktorý pozná najskrytejšie tajomstvá srdca, vlažných!
Teda, aké prostriedky treba používať, aby sme sa dostali z tohto oplakania hodného stavu?
Skôr, ako odpoviem na túto otázku, musí najprv zdôrazniť, že stav vlažnosti je oveľa nebezpečnejší, ako stav veľkého hriešnika. Lebo veľký hriešnik, ktorý vynecháva veľkonočnú spoveď a je zamotaný do hanebných hriechov, z času na čas stoná jednak nad svojou morálnou úbohosťou a s Božou pomocou časom z nej povstane. Avšak ľahostajná duša je so sebou spokojná; zdá sa jej, že je v priateľstve s Bohom, zatiaľ čo Pán Boh pozerá na ňu s odporom a nakoniec ju vyhodí zo svojich úst, čiže ju odsúdi na zatratenie. Koľko duší zahynulo týmto spôsobom – môj Bože!
Keď vlažnému človeku spomeniete, že je na zlej ceste, tak vám odpovie, že nechce byť svätým, že mu stačí, ak sa nejako dostane do neba. Ty hovoríš, že nechceš byť svätým, a ja ti hovorím, že iba svätí sa dostanú do neba, že musíš byť alebo svätým, alebo zatrateným – tu niet inej voľby!
Ak chcete, drahí poslucháči, dostať sa z vlažnosti, preneste sa z času na čas mysľou k bránam pekelnej priepasti a počúvajte tam nariekania a stony odsúdených, ktorí preto zahynuli naveky, že v otázke spásy svojej duše boli leniví a vlažní.
Potom sa povzneste mysľou k nebu a pozrite, akú slávu si zaslúžili svätí preto, že keď boli na svete, mužne bojovali, pričom násilne potláčali vášne.
Pozrite, ako mužne sa vzopreli pokušeniam zlého ducha! Pozrite na rehoľníkov – ako usilovne sa starali o to, žeby často a hodne mohli pristupovať k svätým sviatostiam! Pozorujte, ako radi odpúšťali a preukazovali dobro svojím prenasledovateľom, nepriateľom i tým, ktorí ich ohovárali; akí boli pokorní, ako mysleli o sebe s pohŕdaním, ako sa držali ďaleko od pochvál a potleskov sveta, ako sa chránili pred najmenšími hriechmi, koľko sĺz vyliali za spáchané viny, akým čistým úmyslom sa riadili pri konaní dobrých skutkov, lebo sa chceli páčiť iba samému Bohu!
Čo viac ešte môžem povedať? Pozrite na nespočetné zástupy mučeníkov, ktorí chceli čoraz viac trpieť z lásky k Bohu, ktorí išli s väčšou radosťou na popravu, ako králi na tróny!
Skončime, nábožní poslucháči. Nič nie je také nebezpečné ako vlažnosť a ľahostajnosť v otázke spásy duše, lebo skôr sa obráti veľký hriešnik, ako vlažná duša. Z celého srdca prosme milosrdného Boha, aby nám pomohol dostať sa z tohto nešťastného stavu a túžme po nebi a večnom šťastí, poďme tou cestou, ktoré išli všetci svätí. To vám najvrúcnejšie želám. Amen.
AUDIO - VYPOČUJ SI http://exorcizmus.ic.cz/o/ohovaranie.htm