Podobnosť prírodnej novembrovej víchrice z roku 2004 s tou spoločenskou z roku 1989 je podľa mňa veľmi výrazná. Obidve udalosti vo veľmi krátkom čase vyvrátili umelé systémy, ktorých existencia bola z každého hľadiska trvalo neudržateľná a tak trochu od začiatku zvrátená. Možno stojí za spomenutie, že ako politická garnitúra, na ktorú došlo koncom osemdesiatich rokov, tak plantáže postihnuté víchricou na začiatku 21. storočia mali približne rovnaké trvanie.
Pre mňa osobne, dôležitejšie než rozvrat starých štruktúr, je proces, ktorý nasledoval po týchto udalostiach. Proces, v ktorom sa na ruinách starého systému, začala budovať štruktúra systému nového. Tu sa podobenstvo medzi obidvomi udalosťami natíska ešte nástočivejšie. Myslím tým to, že aj napriek systémovému "rebootu", nový systém, popri zákonitých zmenách ktoré priniesli rušivé udalosti "katastrofických" rozmerov (katastrofické je v úvodzkovkách, pretože takto môže byť víchrica či revolúcia vnímaná len vo vzťahu k starému systému), prebral veľa kľúčových vlastností v nezmenenej podobe, čo žiaľ v obidvoch prípadoch pôsobí na systém negatívne a znovu v konečnom dôsledku spochybňuje jeho dlhodobú existenciu.
V oboch prípadoch je za toto chorobné kopírovanie zodpovedný ľudský faktor a strach z nasledujúcich zmien v tej najrôznejšej podobe. Až chorobné bazírovanie na pocite istoty (na individuálnej či kolektívnej úrovni) nás núti prijímať kompromisy (či skôr kardinálne ústupky) a viac menej dobrovoľne prenechávať reguláciu novo vznikajúcich systémov regulovčíkom systémov starých, ktorí síce neprešli žiadnou zmenou (resp. sa zmenili len v minimálne vyžadovanej miere), avšak majú "know-how". V konečnom dôsledku je to staré "know-how" na "how-know", ale vraj lepšie také, ako žiadne.
Nie som veľmi politicky podkutý, a skutočne v čase novembra 89´ a ešte dlho po ňom som politickú a spoločenskú situáciu na Slovensku vnímal veľmi okrajovo, no aj tak si myslím že v riadení našej spoločnosti, či už oficiálnom alebo tom pozaďovom, zostalo príliš veľa starých garnitúr a žiaľ ani dodnes nestihli vymiznúť. Samozrejme, že takéto atavistické vplyvy skôr či neskôr musia vyznieť aj na povrchu. Dôsledky sú zrejmé, síce došlo k podstatným zmenám týkajucich sa osobnej slobody a tak, no neviem sa ubrániť dojmu, že v rámci pretavenia ideálov nežnej revolúcie do reality dnešných dní sa kdesi udiala hrubá chyba. Prerod našej spoločnosti je v rámci pohľadu späť síce bombastický, ale tak trochu podľa sloganu "ozaj lacné".
Čo v prípade zmien po novembri 89´ len laicky tuším, to viem v spojitosti s novembrom 2004 a piatich rokov po ňom povedať dosť presne. Došlo tu k obrovskej a zásadnej zmene k lepšiemu. Dnes máme v Tatrách niekoľko tisíc hektárov divočiny, ktorá sa vyvíja po víchrici z 2004 plne vo svojej vlastnej réžii, no čo je možno dôležitejšie, aj v súlade s holisticky koncipovanou ochranou prírodných spoločenstiev, tak ako je celosvetovo etablovaná. Nejde tu len o divočinu medvediu, vlčiu, rysiu či orliu, ale našťastie, a konečne, aj o divočinu lesov, divočinu hmyzu, húb, pôdy - divočinu celistvú a plnú. Tento môj chválospev môže vyznievať poeticky (pateticky), ale z pragmatického hľadiska ekologickej stability krajiny je existencia takto manažovaného rozsiahleho územia úplne zásadná.
No na strane druhej je tu nešťastné atavistické prenášanie ideí minulých do novo- (a nanovo) vznikajúceho systému, ktorý mal obrovský potenciál stať sa lepším a funkčnejším než systém predošlý. Žiaľ, k takémuto prerodu v dôsledku používania vekmi overených skúseností z hospodárskych lesov nedošlo a minimálne niekoľko desaťročí ani nedôjde.
Príde mi smutne smiešne, ako sa "zodpovední" tešia z nečakanej sily prirodzeného zmladenia na vyťažených polomoch a ako prognózujú, že do desiatich rokov bude celé postkalamitné územie zalesnené. Ani staré lesnícke garnitúry a idei nezostali rokom 2004 a následným vývojom nedotknuté - teraz sa na miesta kde sa pred 50 rokmi vysádzali smreky a smrekovce vysádzajú aj jedle, javory (a smreky a smrekovce) - a samozrejme ráta sa aj s prirodzenou obnovou prípravných drevín ako jarabina a breza. Videl som porasty, ktoré vznikli podobným spôsobom. Priamo v Tichej doline. Skladali sa zo smreka, jedle a limby a asi meter vysokých klátikov po čistení porastu od jarabiny. Pestrá plantáž ihličnatých drevín.
Nech sa na mňa zodpovední za revitalizáciu tatranskej kalamity (nastoľovanie nového - vraj lepšieho a stabilnejšieho systému) nehnevajú, ale buď zabudli, neuvedomujú si, alebo nechcú vidieť, že v prípade Tatier nejde o revitalizáciu post-kalamitného územia. Také je napr. v Tichej. Tu ide o revitalizáciu post-ťažbového územia. A ide o revitalizáciu v pravom zmysle slova "revitalizovať" - navrátiť život. Vrátiť ho do vyťaženého a slnkom vypečeného holorubu nevídaných rozmerov, na ktorého vzniku sa súčasní revitalizátori aktívne podieľali. Pri spôsobe akým zakladajú nové porasty je úplne jedno, či vysádzajú smrek alebo jedľu. Hlavné je to, že sadenice vysádzajú na holinu, bez tieňa prípravných drevín. Dôležité je to, že semeno pre škôlku bolo zbierané zo stromov s hojne zarodenými šuškami, že sadeničky v škôlke boli selektované v prospech tých s najväčšími prírastkami, že podmienky na holine jednoducho neumožnia narásť klimaxovým (a teda dlho žijúcim) ekotypom použitých drevín, a že nakoniec prijaté sadenice (vyselektované v prospech sukcesných - rýchly rast podmieňujúcich znakov) nevyhnutne "vyhuknú" v horizonte pár desaťročí do závratných výšok a začnú si navzájom prekážať. Začnú rásť v tiennych podmienkach s ktorými sa doteraz nestretli a tak sa nakoniec prepracujeme k zelenejúcej sa plantáži, ktorej osud sa spečatí ešte v 21. storočí. Je to opakovanie (s menšími variáciami) tej istej chyby, ktorá tu bola pred 50 rokmi, keď sa zalesňoval TANAP. Len vysadiť iné stromy nestačí.
Ale vravím si, čert to ber. Nech sa revitalizátori bijú do pŕs a vytešujú sa nad svojimi iluzórnymi úspechmi. Pre mňa je dôležité zachovanie divočinového refúgia a tiež povedomie, aké dokázali vzbudiť dve neznáme doliny a hŕstka "revolucionárov" ktorí sa postavili na ich ochranu.
Ďakujem všetkým "bláznom", ktorí majú dosť odvahy a osobnej kultúry na to, aby vyšli do pľúšte novembrových večerov...
...či do "novembrových" podmienok tatranského apríla...
...a idú s kožou na trh v boji za svoju vec. Ďakujem!
