Podstatou alebo logickým vyústením tejto zložitosti je funkčnosť systému zabezpečená vzájomným prepojením jednotlivých prvkov a z tohto spojenia vyplývajúcou vnútornou kontrolou. Ak chceme takýto systém vnímať v celej jeho komplexnosti neuspejeme, v najlepšom prípade ho dokážeme s využitím takmer nekonečných možností ľudskej imaginácie tušiť. Náš ľudský svet, nech je akokoľvek zložitý, je v porovnaní s reálnym svetom extrémne zjednodušený. Potrebujeme si komplikovanosť zredukovať, zložitú štruktúru abstrahovať do modelu, ktorý sme schopní uchopiť, sledovať a následne upravovať. Toto zjednodušenie je nevyhnutne spojené s nepresnosťou, zahmlievaním a chybnou interpretáciou fungovania a štruktúry zložitého systému, je to však podmienka toho, aby sme mohli so zložitým systémom operovať. Pri operovaní s jednoduchšími systémami však musíme stále vychádzať z toho, že pracujeme s abstrakciami reálnych systémov. Dôležité je to najmä vtedy, ak funkčné modely ktoré získame zo štúdií abstraktných systémov aplikujeme na reálne, nekonečne zložité systémy sveta. Najväčšiu chybu spravíme, ak ignorujeme priepastné rozdiely medzi nami vytvorenými abstrakciami podmienenými ľudskou kognitívnou schopnosťou a reálnymi systémami, ak zabúdame alebo ignorujeme základný zákon, že všetko so všetkým súvisí a vzájomne sa ovplyvňuje, ak veríme dogme, že ľudskou uvedomelou činnosťou dokážeme odizolovať jednotlivé zložky od vzájomného vplyvu celého systému.
Tento divný úvod som zvolil zámerne, a dúfam že pri snahe abstrahovať realitu, tak ako ju subjektívne vnímam, som sa nedopustil príliš veľkých chýb kolidujúcich s vašim subjektívnym vnímaním a abstraktným modelom reality. Považoval som to ale za potrebné pre lepšie pochopenia tak zložitej problematiky, akou je problém mŕtveho dreva v lese. Celý problém ohľadom mŕtvej drevnej hmoty, a je to problém skutočne vážny, vzniká na pozadí širokého spektra rôznych iných problémov spojených s problematikou lesných ekosystémov. Ide o spleť ekologických a spoločenských vzťahov. Ide o zložitý problém, ktorý je prakticky nemožné stručne a zároveň dôsledne vyjadriť.
V prvom rade bude potrebné uvedomiť si, že mŕtve drevo v lese nie je otázkou voľby. Mŕtve drevo je imperatív, vychádzajúci z podstaty lesného ekosystému a tou je prítomnosť stromov. Nech už les existuje hocikoľko miliónov rokov, počas celej tejto doby bol charakterizovaný prítomnosťou stromov. A za celé to obdobie, všetky stromy, ktoré tvorili živú klenbu lesa, sa skôr či neskôr stali stromami mŕtvymi - mŕtvym drevom.
Mŕtve drevo je vo svojej podstate kvalitatívne odlišná forma stromov, dôkazom, že hmota ktorou disponuje, bola niekedy v minulosti súčasťou asimilujúceho stromu. Mŕtve drevo je forma stromu, ktorá síce neasimiluje, no aspoň počas počiatočnej fázy svojej existencie je len veľmi ťažko odlíšiteľná od stromov živých. Otázkou zostáva, čo v prípade stromu je živé a čo už nie. Stromy (a rastliny vo všeobecnosti) sú z hľadiska telesnej štruktúry veľmi odlišné od živočíchov. Z tejto odlišnosti zväčša plynú mnohé nedorozumenia v chápaní života a smrti v súvislosti so stromami či lesom, keď sú tieto chybne parafrázované na život a smrť človeka. Dôležité je uvedomiť si, že na rozdiel od väčšiny živočíchov, ktoré majú jednotnú (unitárnu) telesnú stavbu zahrňujúcu presne stanovený počet orgánov, sú stromy organizmy modulárne, t. z. skladajúce sa z rôzneho počtu funkčne diferencovaných modulov. Inými slovami, strom sa skladá z nešpecifikovaného počtu modulov koreňov, kmeňov, konárov, listov. Ich počet nie je daný, strom s tromi kmeňmi a dvadsiatimi konármi je stromom rovnako ako strom s jedným kmeňom a dvomi konármi. Z modulárnej štruktúry vyplýva ďalšia osobitosť stromov, tentokrát z pohľadu vymedzenia „živého" a „mŕtveho". Pri stromoch sú totižto obidva tieto protipóly neoddeliteľnou súčasťou celku. Aj ten najživší strom je zložený najmä z odumretých pletív. Živé pletivo je koncentrované tak povediac na povrchu, v podobe najvrchnejšej vrstvy dreva a lyka. V tomto priestore jednej vrstvy prebieha bunkové delenie, tu je strom živý. Každá živá vrstva dreva sa tým, ako strom rastie, dostáva pod novú vrstvu a odumiera - jej bunky sa prestávajú deliť, aj keď naďalej zabezpečujú vodivú a opornú funkciu v tele stromu. Strom tak počas života obaľuje ďalšie a ďalšie generácie mŕtvych buniek. Môže sa stať, že odumreté vnútro stromu vyhnije. Dutina, ktorá takto vznikne, patrí do kategórie mŕtveho dreva. Napriek tomu, ak strom naďalej rastie (horná vrstva pletív sa neprestáva deliť), považujeme strom za živý. Tiež sa môže stať, že koruna stromu začne presychať, čo je ďalší mechanizmus vzniku mŕtveho dreva. Po čase ostane zelený už len jeden konár, zvyšných 99% hmoty stromu bude mŕtvych. Tento strom stále považujeme za živý. V skutočnosti teda nejde výlučne o smrť v podobe náhlej udalosti, tak ako ju poznáme v našom prípade, smrť stromu a vznik mŕtveho dreva je spojitá záležitosť, bez jasne vymedzených hraníc. Ide o kontinuum, tak typické pre život na zemi.
Mŕtve drevo sa nedá oddeliť od stromov, rovnako ako sa stromy nedajú oddeliť od lesa. Odkedy sa sformovali lesy, odvtedy je mŕtve drevo ich neoddeliteľnou súčasťou. Či už z hľadiska materiálnej bilancie alebo vo väzbe na biodiverzitu, mŕtve drevo predstavuje asi tretinu lesného ekosystému. Tretinu v zmysle štrukturálnom aj funkčnom. Les bez mŕtveho dreva je v najlepšom prípade len dvojtretinovým lesom. Inými slovami nie je plnohodnotným lesom, nenapĺňa svoju podstatu v plnej šírke.
Od počiatku hmota v lese recyklovala v rámci myriád zrodov a úmrtí stromov. V celej histórii lesov sa objavilo len pár faktorov, ktoré z lesa mŕtve drevo odstránili. Mohlo ísť o katastrofické požiare, zosuvy pôdy, výrony lávy, tsunami či uragány, ktoré skutočne dokázali hmotu stromov z ekosystému odstrániť. Všetko to však boli udalosti, ktoré sa vyskytovali príliš zriedkavo či lokálne na to, aby mali podstatný vplyv na evolúciu globálneho lesa. Čo vplyv malo, a na čo sa les vekmi adaptoval, boli udalosti dlhodobo pretrvávajúce, alebo vyskytujúce sa s dostatočne vysokou frekvenciou. Takýmto faktorom bola aj prítomnosť mŕtveho dreva ako logického dôsledku existencie živých stromov. Všetko vzájomne prepojené a súvisiace, les živých stromov na lese mŕtveho dreva. Toto stovky miliónov rokov trvajúce kontinuum narušil až človek, a jeho moderný spôsob využívania lesa, ktorý vynašiel zhruba pred 10 000 rokmi a ktorý pretrváva do súčasnosti. Bolo to prvýkrát, kedy sa na planéte Zem vyvinul faktor, ktorý cielene a neustále odoberal drevo stromov z lesa.
Trvanie tohto procesu je obmedzené na niekoľko tisícročí, je teda jasné, že les na takýto vplyv nemôže mať evolučne vybudované adekvátne adaptačné mechanizmy. Ale nemusíme zachádzať do rannej minulosti človeka, kedy človek v blahej nevedomosti robil všetko preto, aby prežil. Stačí sa pozrieť do doby recentnej, trvajúcej niekoľko storočí, ktorá sa okrem iných výdobytkov civilizácie pýši aj vynájdením moderného lesníctva. Možno to bude znieť hrubo, ale ak problém zhodnotíme do dôsledkov a pozrieme sa naň cez prizmu mŕtveho dreva v lese, moderné lesníctvo sa v praktickej rovine od prvopočiatkov drancovania lesa z pred tisícročí líši len pramálo.
Inak ani nemôže. Je veľké množstvo ľudí, ktorí to neradi počujú, ale lesníctvo je hospodársky podmienený vedný obor. Pred niekoľkými storočiami, na úsvite priemyselnej revolúcie vzniklo moderné lesníctvo ako odozva na stále sa zvyšujúcu potrebu kvalitnej drevnej hmoty. Jeho prioritou a opodstatnením bola produkcia drevných sortimentov pre potreby baníctva, hutníctva, stavebného a dopravného priemyslu a mnohých ďalších odvetví. Samozrejme, na zabezpečenie dostatočnej no najmä dlhodobej produkcie dreva bolo potrebné zabezpečiť kontinuitu lesných porastov a musíme priznať, že zásluhou moderného lesníctva máme lesnatosť akú máme a vďaka generáciám lesníkov a štátnym zriadeniam podporujúcim moderné lesníctvo, sa situácia s lesmi u nás nevyvinula tak ako v Stredomorí alebo tropických krajinách po celom svete. Obrovskú zásluhu majú tiež velikáni z radov lesníkov, ktorí priniesli prevratné poznatky o ekológii našich lesov. Skutočne nemám v úmysle lesníctvo nijako dehonestovať, realitou však zostáva, že jeho podstatou je zabezpečenie dostatočného množstva kvalitnej suroviny pre priemysel a v konečnom dôsledku aj finančné zhodnotenie produkčnej funkcie lesa. Všetko ostatné spojené s lesom je v tomto smere skôr nástrojom pre dosiahnutie spomenutej méty (ako napr. lesné rezervácie postavené mimo všeobecné obhospodarovanie zakladané lesníkmi za účelmi lepšieho študovania prírodných zákonitostí v lesoch, následne využiteľných pre pestovanie lesa), alebo tolerovaná či nepodstatná vedľajšia záležitosť. Zjednodušene povedané, lesy sú obhospodarované cez lesnícku prizmu nazerania na les systémom, kedy po zhruba storočí je stromová vrstva z ekosystému vyťažená spôsobom, ktorý sa veľmi podobá na spomenuté katastrofické udalosti. Aj vplyv takejto ťažby je pre les katastrofický, aj keď pomerne dobre maskovaný relatívne rýchlou umelou obnovou lesných porastov, takže nezainteresovaný človek má pocit kontinuity lesného prostredia. Opak je však pravdou, opakujúce sa vyťaženie lesných porastov vedie k oslabeniu lesného ekosystému a narušeniu kontinuity rôznych úrovní lesného ekosystému. Lesná biodiverzita, stabilita lesných ekosystémov, či mŕtva drevná hmota a jej bilancia v moderne obhospodarovaných lesoch sú priamymi dôkazmi o dôsledkoch takéhoto hospodárenia v lese. Stačí sa pozrieť do národných červených zoznamov v rámci európskych krajín. Podstatná časť vyhynutím ohrozených (či dokonca vyhynutých) druhov má spojitosť s mŕtvou drevnou hmotou a ich neblahá situácia je v priamej súvislosti s moderným obhospodarovaním lesa.
Ak si dovolíme trochu zovšeobecnenia, môžeme povedať, že mŕtve drevo z moderne obhospodarovaných lesov zmizlo. Dôvodov je mnoho, nám stačí si uvedomiť, že z hospodárskeho hľadiska je mŕtve drevo len nesprávne alebo neskoro spracovaná surovina, ktorá neplní hospodársku funkciu. Tým pádom, je pre hospodára nežiaduca. Aby sme však boli dôslední, musíme spomenúť, že mŕtva drevná hmota a jej význam pre les rezonujú aj v kruhoch lesníkov a lesných hospodárov. Existuje viacero konceptov prírode blízkeho obhospodarovania lesa a z nich prameniacich certifikačných systémov, ktoré dávajú dôraz aj na mŕtve drevo v lese. Treba si však priznať, že aj keď tieto inovatívne postupy znamenajú v istom zmysle postup k lepšiemu, stále narážajú na veľké problémy ohľadom praktickej implementácie. Pre väčšinu menších vlastníkov lesa zameraných na komerčné využitie drevnej hmoty sú takéto koncepty nepotrebné a ťažko dosiahnuteľné. Naviac, ak sú implementované v priestore hospodárskych lesov ich pozitívny vplyv je silne obmedzený krátkou rubnou dobou porastov, nedovoľujúcou vytvorenie dostatočne diverzifikovanej zásoby mŕtvej drevnej hmoty. Kontinuita tohto substrátu je po ťažbe prerušená na niekoľko desaťročí. V podstate tak aj tieto opatrenia sledujú skôr zmiernenie vznikajúcich ekologických škôd, ako podstatné a trvalé zlepšenie status quo.
Rozhodujúcu úlohu v otázke mŕtveho dreva v lese by mali mať najmä chránené územia s osobitým režimom obhospodarovania, v rámci ktorých je legislatívne nadradená ochrana prírody. Lesné ekosystémy týchto území by mali byť v stave podporujúcom prirodzene vysokú biodiverzitu podmienenú z veľkej časti práve mŕtvym drevom. Realita nás však presviedča o opaku. Stačí si uvedomiť akým spôsobom sa staviame k veľkým vetrovým polomom a premnoženiam podkôrneho hmyzu v horských lesoch našich národných parkov. Mechanizmy, za ktorých takéto narušenia lesných porastov vznikajú, dokážu vyprodukovať ohromné množstvá mŕtveho dreva a tým posilniť populácie ohrozených druhov. Napriek tomu sme takto vzniknuté plochy na 98 % ich reálnej rozlohy od mŕtveho dreva doslova vyčistili, na zvyšných fliačkoch zvádzame húževnatý boj v rámci plamenných diskusií a krvopotne hľadáme argumenty pre a proti ich spracovaniu. Nejde však o plamennú diskusiu o opodstatnení mŕtveho dreva pre les. Tá prebehla v rámci svetových vedeckých fór už pred rokmi a jej výsledok je jasný. Tu ide o iný typ diskusie, nezakladajúci sa plne na vedeckých základoch, zaručujúcich vernejšie sprostredkovanie reality. Do tejto diskusie sú zamontované finančné záujmy a tým pádom záujmy politické. Ak si spomenieme s akou vervou sa pustilo Slovensko a okolité štáty do spracovania kalamity z roku 2004, musíme si uvedomiť, že aj napriek proklamovaným dobrým úmyslom, tu išlo v najväčšej miere o finančný efekt pre ľudí v tomto spracovaní zainteresovaných. Rovnako tak v súčasnosti rezonujúca potreba záchrany smrekových lesov, spočívajúca v sprístupňovaní porastov cestami a v intenzívnom spracovaní kalamity, by nebola propagovaná zo strany jej predkladateľov s takou vervou, nebyť úctyhodného balíčka financií prideleného na jej realizáciu. A v diskusiách s takýmto pozadím sa veľmi ťažko apeluje na vedeckú logiku.
V tejto problematike narážame na funkčné zjednodušenie reálneho sveta, kedy univerzálnym meradlom hodnôt v spoločnosti, je finančný profit. Ak si spomeniete na úvod tohto článku, je práve univerzálna hodnota tým zjednodušením, ktoré naša spoločnosť potrebuje na zorientovanie sa v zložitom systéme reálneho sveta. Ide však o zredukovanie zložitosti ad absurdum, ktoré na jednej strane prináša univerzálny prekladový kľúč sveta, na strane druhej prináša až absurdné dezinterpretácie reálneho stavu vecí. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvky systému, pre ktoré nemáme v zmysle finančnej paradigmy reálne ocenenie, sa pre nás stávajú bezcennými. V našom systéme ich môžeme ignorovať. Avšak náš systém je len podsystémom reálneho, nekonečne zložitého sveta, v ktorom každý existujúci prvok má, ako dôsledok svojej existencie, funkciu a význam. Ovplyvňuje štruktúru a fungovanie systému, ktorého jedinou slabinou je strata nekonečne zložitej štruktúry, pred ktorou je však a priori chránený vnútorným prepojením jednotlivých zložiek a schopnosťou evolúcie. Slovami systémového ekológa a insitného popularizátora povedané, jeden prvok systému môže negatívne narúšať okolitú štruktúru svojho systému len dovtedy, dokým svojou činnosťou neodstráni štrukturálne prvky a väzby podmieňujúce jeho vlastnú existenciu a činnosť. Príklad z reálneho sveta? Zmena štruktúry lesných ekosystémov spojená s odstránením mŕtvej drevnej hmoty a zmenou druhovej skladby drevín sa prejavila poklesom biodiverzity a znefunkčnením systému spätných kontrolných väzieb vo vnútri ekosystému. Následne sa podmienky umožňujúce takýto stav vecí menia, dochádza k sérii rušivých udalostí vrátane vetrových kalamít a premnoženiam lykožrútov, čo v konečnom dôsledku vedie k rozpadu zmenených lesov a naštartovaniu opravných mechanizmov. Vážnym momentom je, že do týchto opravných procesov naďalej zasahujeme v záujme rýchlejšej nápravy vecí! Znova je to problematika nášho zúženého nazerania na svet, kedy ignorujeme väčšinu štrukturálnych zložiek a ich vzájomné vzťahy a obmedzujeme sa na pre nás kľúčové, avšak nevyhnutne z kontextu vytrhnuté, zložky systému. Čiže, rozvrátené lesné ekosystémy zbavíme mŕtveho dreva a následne na odlesnené územie nasadíme sadenice drevín, ktoré očakávame, že by tu rástli bez predošlých zásahov. Ďalšie naše snaženie zameriame na udržanie týchto drevín v ekosystéme, spoliehajúc sa na dominantný vplyv drevín na ekosystém lesa. V ekologickom kontinuu sa snažíme robiť zmeny a nápravy jednorazovými nespojitými zásahmi. Osobne sa bojím, že takéto počínanie je odsúdené na neúspech.
Prial by som si, aby aspoň v oblastiach ktorých ekologický význam sme uznali a deklarovali ochranou, sme pristupovali k lesu holisticky s rešpektom k všetkým jeho zložkám a vzťahom medzi nimi. Inak to nemá cenu, stále budeme fungovať vo svojich umelých svetoch a nevyhnutne tak približovať reálny svet k našim predstavám o poriadku a fungovaní. Naďalej budeme zjednodušovať štruktúru sveta až sa chtiac-nechtiac dostaneme do stavu, kedy vyčerpáme systémový potenciál pre podporu našej činnosti. A môže sa staž, že lesy so svojím mŕtvym drevom, tisíckami foriem života a nekonečne zložitou sieťou väzieb, sa na krátku epizódku ľudského pôsobenia nestihnú evolučne adaptovať.
