Slovenský zákon, rovnako ako jeho americký predchodca, majú zabezpečiť súčasníkom aj budúcim generáciám všetky úžitky, ktoré ponúka divoká príroda. Zákon o ochrane divočiny je vytvorený pre ľudí, ktorí hľadajú pokoj a autentické zážitky v nespútanej a svojvoľne sa vyvíjajúcej prírode. Umožňuje ľuďom slobodne a naplno spoznávať krásy a fungovanie divočiny, zakazuje však cesty, autá, ťažbu dreva, či lov voľne žijúcich zvierat.
Územia divočiny sú podľa tohto zákona veľké minimálne 5 000 hektárov a spolu budú do roku 2020 zaberať 5% územia Slovenskej republiky.
Zákon rešpektuje práva súkromných vlastníkov, a preto sa divočinové územia vyhlasujú prioritne na štátnych pozemkoch, kde štát zaručuje ich dlhodobú ochranu. Z budovania divočiny nie sú vylúčení ani súkromní vlastníci pôdy. Na neštátnych pozemkoch môže byť takéto územie vyhlásené po súhlase vlastníka. V takýchto prípadoch je štát povinný územia vykúpiť, vymeniť alebo dlhodobo prenajať...
Slovenská divočina bez potreby noriem...
Aj takto by mohla vyzerať tlačová správa niekedy koncom roku 2013.
Nie je pritom podstatné, či Slovensko schváli zákon o ochrane divočiny, alebo vylepší existujúci zákon o ochrane prírody a krajiny. Dôležité je, aby ľudia, ktorým na divokej prírode záleží, volili zástupcov, ktorí sa budú snažiť naplniť ich práva.
Som presvedčený, že právo na divokú prírodu je pre ľudí rovnako dôležité a legitímne, ako právo poľovať, či ťažiť prírodné zdroje. Ak niekto môže využívať verejné pozemky na lov zvierat, tiež musí existovať zákonom zabezpečené právo pre ľudí požadujúcich divokú, voľnú, neregulovanú prírodu.
... bez potreby strieľania.
Do parlamentu idem aj preto, aby som obhajoval záujmy týchto ľudí.
