V divočinovom režime sú od roku 2004 obhospodarované oba dolinové celky Tichej a Kôprovej doliny. V týchto dňoch vzhľadom na desiate výročie kalamity o nich budeme iste počuť a istotne ste o nich veľa počuli aj predtým. Chcem sa vyjadriť len k jednej otázke, ktorá stále vyvoláva polemiky a kontroverzie. Bol zvolený manažment správny?
Na obrázku nižšie je pohľad na Kôprovú dolinu a jej časť Nefcerka, ktorá je známa ako špičková pralesná lokalita so zachovanými limbovými porastmi. V tomto území neboli vetrová a lykožrútová kalamita nijako tlmené. Suché porasty sa tu vyskytujú v mozaike s porastmi nepoškodenými. Na takúto štruktúru je viazaná najvyššia biodiverzita. Z ekologického hľadiska je tento stav vysoko priaznivý.
S územím je spojená istá kontroverzia. Často sa spomína, že takémuto rozsahu kalamity sa dalo predísť spracovaním polomov do roku 2007. Zvlášť ak tieto polomy vznikli v dolných častiach dolín na mieste umelo založených smrečín. Podľa týchto tvrdení boli niekoľko km vzdialené polomy zdrojom premnoženia lykožrúta, ktorý následne atakoval vzácne pralesné spoločenstvá. Osobne som presvedčený, že tento argument nie je relevantný a kalamita v Kôprovej doline sa odvíjala úplne inak.
V prvom rade veľkoplošné polomy nepovažujem za kľúčové pre premnoženie lykožrúta smrekového. Ich mikroklíma je na to nevhodná. Dôvodom premnoženia je kalamita rozptýlená, v rámci ktorej sú padnuté a oslabené stromy pod krytom okolitého porastu a práve v takýchto podmienkach prebieha gradácia podkôrneho hmyzu. Rozptýlenej vetrovej kalamity bolo od roku 2004 v oblasti Nefcerky dostatok a populácia lykožrúta je z tohto hľadiska takmer úplne autochtónna. Ak by aj malo byť efektívne proti lykožrútovi zasiahnuté, muselo by sa tak diať aj v týchto vzácnych spoločenstvách, čo si otvorene nedovolili tvrdiť ani najzarytejší zástancovia aktívneho manažmentu. Prečo?
Pretože by to dopadlo katastrofálne. Smutné príklady dôsledkov takéhoto postupu máme všade naokolo. Ponechať územie v striktnom bezzásahovom režime bola jediná možná alternatíva, ak sa toto nemalo zmeniť na zdevastovanú pustinu.
Krásne na tom všetkom je, že aj bez našej aktívnej pomoci, lykožrút nakoniec neprekročil svoj tieň, a jeho gradácia vyznela, bez toho aby zožral VŠETKO. Samotná stojaca kalamita pôsobila na ďalšie množenie lykožrúta cez negatívnu spätnú väzbu, a vrchol gradácie v roku 2007 bol zároveň predzvesťou jej konca niekedy v roku 2011. Biotopy kalamít sa stali ohniskami biodiverzity a explozívneho zmladenia lesných drevín. Aktívne manažované plochy sa zatiaľ trápia v režime pozitívnej spätnej väzby porastových stien a boj trvá, žiaľ.
Na záver teda bilancia. Tichá a Kôprová dolina sú naše najvýznamnejšie chránené územia. Ich striktný bezzásahový režim je jediným spôsobom, ako ich význam zachovať. Som hrdý na to, že takéto divočinové územia máme a zároveň som presvedčený, že ústupkami v ich ochrane by sme dospeli jedine k stavu, ktorý som znázornil na poslednej snímke tohto článku.
