Človek sem-tam uvažuje. Plánuje. Čím by chcel byť, čo by chcel dosiahnuť, koľko izieb by chcel mať v novom byte. Alebo čo bude jesť na večeru. Alebo koľko detí chce mať. Či sa budú na neho podobať, či budú chytré a či budú počúvať (ja viem, že pre každého to aj tak budú tie najchytrejšie a najkrajšie deti na svete). Niekedy človek uvažuje, či by bol schopný postarať sa o postihnuté dieťa, alebo či by si mohol dieťa adoptovať.
A kde by to dieťa mohlo vyrastať? Normálny človek by mu chcel dať to najlepšie, čo sa dá. Ja by som ho chcela vychovať na Slovensku. Aj keď som už začala stavať si základy v ekonomicky silných, asi aj pokrokových, možno ospevovaných, možno niekedy aj nie Spojených Štátoch.
Volajte ma prehnaným vlastencom, budúcim rodičom, ktorý nechce dopriať dieťaťu radostné a bezproblémové detstvo, plné nových nechnológií, iného života, v škole s novými knihami, novými pomôckami. Rodičom, ktorý chce dieťa ukrátiť o možnosť byť študentom mesiaca aspoň trikrát za polrok a neskôr ho nechať, nech si samo volí predmety, ktoré ho zaujímajú a ešte trvať na tom, nech sa venuje nejakému športu. A poctivo! Veď nech má vyšší štandart.
No áno, to mu teda nedoprajem.
Niečo lepšie pre neho chcem. Slovenské školstvo.
Teraz to myslím úplne vážne. Ja som spokojná s tým, aký systém máme. Som spokojná s tým, čo mi tento systém dal. Čo mi ponúkol a čo som využila.
Základku som prešla s večnou dvojkou z nemčiny a spomienkami na úžasné hodiny matiky. Mali sme skvelú p. učiteľku, v piatej triede sme na ňu nadávali a zvykla som si aj ponariekať nad pätorkami, ktoré som dostala, lebo nás prekvapila písomka, alebo som si narýchlo nevedela spomenúť. Školské kolo matematickej olypiády bolo povinné, veď sme boli nejaká tá matematická trieda, no niekoľko vyhratých súťaží stálo za to. Aj sústredenia, ktoré boli... no... áno, za odmenu. Matematiku mám rada. Vďaka nášmu školstvu. Podobne som na tom s fyzikou. A prírodopis... hmmm... dúfam, že to nezaniklo, lebo taká nádherná súťaž ako Poznaj a chráň nebola žiadna iná. Poznám väčšinu rastliniek v našich lesoch i keď tie latinské názvy som už pozabúdala (ale Taxus baccata stále viem).
Na gympli mi veľmi veľa dal školský časopis. Aj športovať som mohla dosť. Možno si niektorí vravia, že som asi som už zabudla, ako sme nadávali na tie strašné množstvá učiva, ktoré sa niekedy bolo potrebné nabifliť na písomku. Nie, nezabudla... ale fíííha... som stále tu. Aj keď si z toho už veeeľa nepätám, ale vôbec ma to nezabilo. A veľa si aj pamätám. Minule som si povedala, že ak niekto bude chcieť, aby som povedala niečo v MOJOM jazyku, zarecitujem mu z poslednej kapitoly môjho obľúbeného Jozefa Maka. Učenie možno naoko nepotrebných častí nebolo o ničom. Aspoň viem, čo dokážem. Trénovala som pamäť. Nemám problém vstať o tretej v noci a naučiať sa šesťdesiat nových slovíčok. Naučila som sa čítať (knihy) a mať to rada. Teda... mojou obľúbenou knihou určite nie je Shakespearova Romeo a Júlia ako mi to povedala jedna tunajšia college študentka. Typujem, že načítala toho veľa, keď niečo také povie.
Nemali sme nové pomôcky, to je pravda. Ale aspoň sme si na chvíľu vydýchli, kým sa na fyzike nastavovali tie všelijaké kyvadlá, obvody a zrkadlá. A tiež sme sa potajomky naučili, ktorým smerom máme zaokrúhliť výsledky, aby nám pokus zázračne vyšiel. A aj tých chemických a biologických pokusov sme urobili dosť, premýšľam tak predstavúc si nádhernú farbu modrej skalice. Alebo dejepisové odpovede. Nikdy neboli dostačujúce pri tom postrachu školy, ktorý sme my, najväčší chudáci, schytali za vyučujúceho. Vždy sa krútila hlava, keď ste začuli svoje meno na náznak, že máte ísť odpovedať. Síce, tá hlava sa krútila už keď sa prevrátila strana v klasifikačnom na tú poslednú, kde ste mali meno... No áno, odpisovali sme, narýchlo robili úlohy, nadávali, nestíhali, počítali, koľkokrát povie odpovedajúci vlastne alebo ehmm, ale... A mali sme prestávky. A ľudí, ktorí boli na tom podobne. A trochu mi to práve chýba.
Chcem, aby moje dieťa malo aspoň niečo zo slovenského vyžadovania veľkého množstva vedomostí. Samozrejme dúfam, že úroveň nášho školstva sa bude zlepšovať. Že budeme mať tých skvelých učiteľov (napríklad tohto). Že sa bude klásť dôraz na jazyky. Tých že by bolo veľa. A dúfam, že podstata nášho školstva ostane rovnaká. (Len prosímvááás, nemohli by ste vymeniť tie wcka na kežmarskom gymnáziu a dať im pár korún na toaleťák?:-))
A na záver, viem, že nemôžem až tak dokonale porovnávať, pretože na základnej ani strednej škole v zahraničí som nikdy nebola, ale skladám si mozajku. Každý deň mi čosi ťukne do nosa. Klamala by som, keby som tvrdila, že americký systém je zlý. Veď práve teraz mi systém vysokých škôl vyhovuje. Môžem si vybrať hodiny, ktoré chcem (samozrejme, existujú určité požiadavky) a koľko chcem. Môžem pracovať. Nedostanem neohlásenú písomku. Ešte som nezažila zlý deň učiteľa.
Ale všetko je na niečo dobré. A na niečo zlé. Niekomu to môže vyhovovať, inému nemusí. Keď sa to bude ale brať z pozitívnej strany, bude to aj o niečo pozitívnejšie. Lebo nič nie je zbytočné. Tak ja som len chcela tým našim študentom, aby to brali z pozitívnej strany, že dúfajme, že nebudú študovať večne.
lenka
