Nuž... minulý týždeň som strávila hodinku v katolíckom kostole v Chicagu na slovenskej omši. Všetko bolo vporiadku, cítila som sa ako... v kostole, len to teplo mi bolo trošičku nezvyčajné, zvyk z kežmarských bohoslužieb. Občas som sa prichytila, že rozmýšľam o veľmi kresťanských veciach a trochu som sa za to aj hrešila, ale len dovtedy, kým do uličiek nevošli dvaja ujovia vo fialových sakách a medzi ľudí začali strkať košíky (dostatočne hlboké) s rúčkou (dostatočne dlhou). Poviem vám, kým došiel k nám, do poslednej lavice (sadli sme si ako záškoláci) a ja som mu tam ten dolár hodila, tak som bola vystresovaná prinajmenšom ako pred polročným testom. Chvíľu ma to ešte trápilo, či je to správne, takto tlačiť na ľudí, aby niečo do toho košíka vhodili... lebo ak do toho košíčka nič nehodíte a spolusediaci áno, cítiť sa trápne je asi prirodzené...Ale no okeeej, lenže... po asi desiatich minútach fialoví páni začali poslanie plniť opäť. Vraj je to normálne... V poľských kostoloch chodia aj tri razy a napríklad aj počas sobáša.Nejde o to, že som to nikdy predtým nezažila, som evanjelička a košíčky máme na konci kostola tiež, niekoľko korún do nich hádže za nás všetkých ocko... Nechýbajú m