Tohto roka sa mi konečne splnil sen. Rozdali nám farebné vrecia. Síce hrozne zapáchali, ale svoj účel plnia. Horlivo som čítala zoznamy toho, čo do ktorého vreca patrí. Moja záľuba sa teda rozšírila, okrem odkladania každého papierika a hromadenia plastov v pivnici som začala zbierať aj fľaše, tetrapaky a konzervy.
Viete, najviac ma fascinuje, že niečo ušetrím. Prírodu. Teda pevne verím, že všetko to, čo sa nazbiera, sa aj zrecykluje. Donedávna sme plastové fľaše nemali kam dávať. Len sa hromadili v pivnici a ja som mamke sľubovala, že raz pôjdeme do Ľubovne, lebo tam recyklovali najbližšie, a vyhodíme ich do nejakého kontajnera. Viem, že ich pomaly (za mojím chrbtom) odhadzovala a je mi jasné, že mala pravdu. No a potom, v januári, keď som bratom vysvetľovala (alebo rozkazovala, ako ja zvyknem), že budú TRIEDIŤ odpad a oni len na mňa žmurkali s úsmevom, ktorý znamenal: „Veď si bľabotaj!“, som si zaumienila, že ich to naučím. Teraz už majú taký zvyk, vždy sa ma opýtajú: „A toto kde?“. Precízne vyplachujú fľaštičky od šampónov a snáď si už aj zvykli na moje večné kritizovanie, prečo odhodili toto a toto do koša.
Na začiatku použili na obranu svojej pohodlnosti argument: „A čo mi to pomôže, alebo čo to pomôže môjmu životnému prostrediu, keď okolo mňa desať ľudí neseparuje?“
Ak by sa dalo presvedčiť viac ľudí, že to tak nie je, že to pomôže, že... aj jeden hlas rozhodne, možno by sme to dotiahli k trošku čistejšej a zdravšej slovenskej krajinke.
Chcela som len povedať, že si želám, aby moji bratia nemali pravdu (no lebo ja mám vždy pravdu), ale vážne, želám si, aby tých ľudí, ktorí netriedia nebolo desať na jedného, aby sa ich rady stále zmenšovali a zmenšovali a zmenšovali...
No hej, som si vedomá toho, že najšetrnejšie by bolo kupovať minerálku v sklenených fľašiach, ale nemôžem byť až taká dokonalá...
