Predstavujem vám nášho Tobyho. Počas môjho akademického týždňa sa stratil.
Nikdy si nenechal ujsť prechádzku, lebo na konci mi vždy odbehol popozerať, čo je nové na dedine. Ale inak ma strážil.
Ešte raz Tobo. Bol biely, ale slnko mu nachvíľu požičalo trochu farby.
Ja neviem, minule som si prezerala fotky blogera, ale teraz naozaj neviem ktorého, mal tam slnečnice a oblaky a povedal, že gýč. Tak aj moje sú gýčové?
Po novembrovej víchrici chýbajú tejto borovici vrchné konáre.
Tak ako z piesku, nie?
Niekedy je radosť sa zobúdzať.
Moje stopy.
A môj takmerportrét.
Tak pekné máme doma.
Ďalšie ráno... tentokrát čerstvo zasnežené.
Taká bola veľká dúha, že sa mi ani celá nezmestila :-)
A ešte šafrany. Asi tak mesiac po tom, čo som si na blogoch prezerala fotky pučiacich jabloní a kvitnúcich magnólií. K Podtatrancom prichádza jar neskôr.
Tak už som trochu bližšie k tomu môjmu domovu. Nateraz sa s vami lúčim. S mojim krivým nosom...
lenka
