Bola to svadba. Človek by povedal, že ako každá iná. Pre mňa však nie. Ženil sa kamarát zo strednej. Je to už dobrých pár rokov, čo sme sedeli v jednej lavici. Neznaboh ako z encyklopédie. Ale prednedávnom otočil. Pohnútky nepoznám. Nie sú vôbec dôležité. Teraz to cíti takto. Nepatrí mi hodnotiť. Ale o tomto týchto pár viet nie je.
Už nejaký čas som vedel, že svadba bude v kostole. Ono to nie je vôbec sranda. Krst, birmovanie, sväté príjimanie ... A samozrejme pochopiť, prijať a vziať za vlastné. Moc o tom nehovoril, iba občas pár viet medzi rečou.
A bolo, rok ubehol ako voda. Prišla pozvánka. Minulú sobotu v Dóme Sv. Martina. Prišla rodina, zopár blízkych, priateľov či známych. Prišli načas. Niektorí aj skôr. Všetci vedeli kam idú. Na svadbu.
Verím v hodnoty, nie v Boha. Jednou z nich je úcta. A o tomto to je. O úcte. Opálené telá v krátkych sukniach, šortky a tielka. Už asi tušíte. Otázkou je prečo. Pritom nikto ich nenútil. Všetci vedeli. Bolo to na pozvánke napísané. V kostole.
Myslím, že v ortodoxnejšom prostredí niekde na dedine by to nedopadlo dobre. Pritom nikoho by asi nenapadlo zaparkovať v Modrej ustrici a žoviálne rozprávať vtipy o gayoch...
Považujem sa za liberála. Takého toho zodpovedného. Tak aby bola vyvážená sloboda a zodpovednosť. Svadba v kostole pre mňa znamená posadiť sa niekam dozadu a dávať pozor, keď mi niekto naznačí kedy vstať a kedy si sadnúť.
A aby som už veľa nepísal, myšlienkou je: nedávajme rovná sa medzi liberalizmom a gaymi, lezbičkami či potratmi. Liberalizmus je o slobode a hodnotách. O elementárnej úcte a hodnotách. Myslite na to, keď pôjdete niekomu na svadbu.






