„Táto prvá pesnička je neskutočne...neskutočne ironická...“
Valkučák hrá vtipnú pesničku, v ktorej spieva „A-njeeee-eel, nech sa ti krídla zá ho jaá-a, anje-eel povstaň láska z popola-a“. Fruscianteovské akordové postupy. Je to také zlé, až je to krásne. Pritom, ako ho beriem aj trochu vážne, mi v hlave bežia bittersweat sekvencie o sebe ako romantickom hrdinovi, ktorý na vysokom kopci a pri západe slnka premýšľa o bytí.
ktoreho kazdy naokolo uplne zradil
ktoremu nikto nerozumie
ktory uz nemá 14 rokov a preto to celé pise zo srandy
Niekedy sa vyskytnem medzi ľuďmi, pri ktorých mám pocit, že im to viac myslí, ako cíti. Vtedy moje zdanlivo nekonečné romantické myslenie naráža do tvrdej steny racionalizmu.
Mám viac ako pár skúseností, že keď v ich prítomnosti rozprávam o rôznej tvorbe alebo vediem voľné pseudo-filozofické debaty, ktoré v mojom prípade stoja na emocionálnych základoch, veľa mysliacich ľudí ma predbehne tým, že mi racionálne vysvetlí moje zväčša iracionálne uvažovanie. Teraz nemám na mysli, že ma vysmejú alebo ma majú za blbca (stalo sa mi aj také, ale to je potom skôr ich problém ak ma majú za blbca). Oveľa častejšie mi poskytnú vhľad bez toho, aby ma súdili. Ja sa ale aj tak (vlastným činom) hodím do krátkodobého stavu frustrácie. Vtedy si myslím, že racionalisti budú vždy o krok vpred, nech sa budem akokoľvek snažiť. Teda že mi dokážu múdro vysvetliť, prípadne aj vyvrátiť moje iracionálne uvažovanie. Potom sa často cítim, ako keby som im nemal čo odovzdať (a prijať sa zdá byť v tom momente nad moje kapacity). Keď to celé neskôr v tichu spracujem, poviem si, že oni majú svoje myslenie a ja mám tiež to svoje.. a každý má toho svojho ducha, atď. Je to dobrý point, ktorý mi opäť raz hovorí, že sa nemám s nikým porovnávať.
Neskôr znova zapochybujem a hovorím si, že predsa len sú na tom iracionálni ľudia trochu horšie. Možno si často nedokážu triezvo vysvetliť množstvo vecí (aj keď by radi, lebo sú rovnako dosť prepojení so zmyslovým svetom, no nemajú kapacitu na to, aby uvažovali v takých racionálnych medziach). Opäť, racionálny človek je možno oveľa spokojnejší, lebo má sklon držať sa faktov, ktoré sú pre neho veľmi pevným základom, na ktorom môže ďalej stavať. Pevnejším, ako má vratká a premenlivá iracionálnosť.
Nakoniec racionálny človek možno nikdy nebude vedieť cítiť tak silno. Možno jeho umenie zostane chladným, možno sa navždy bude snažiť o napodobenie prírody, možno bude v diele navždy fingovať expresívnu iracionálnosť, snažiť sa nájsť polohu, v ktorej nebude mať veci príliš pod kontrolou. Možno sa už nikdy v živote neodváži nakresliť krivú čiaru ..ale bude chcieť...asi tak veľmi, ako si ja chcem vysvetliť veci, na ktoré nemám kapacitu.
Snáď sa to naučím (naučím)! - Žena s Blchou, For Boris, cca 2006
Mám veľmi inteligentného kamaráta (v zmysle, že má široký a hlboký všeobecný prehľad, idú mu čísla, dobre píše, zaujíma sa o kultúru... na vysokej študuje dejiny a pravdepodobne bude učiteľ). Aj pri ňom mám pocit, že je stále o krok vpred. Napriek tomu mi viackrát povedal, že mi trochu závidí moju otvorenosť a odvahu robiť veci neporiadne alebo inak. On by sa chcel naučiť spievať. Ja som ho v tom už viackrát podporil. Hovorím mu „pocuvaj ty mas velky potencial na to učit sa veci poriadne tak ako sa ich treba učit...mozno nemas odvahu byť nekonvenčny nemaš voľu k nedokonalosti v tvorbe... ale možes sa prihlasiť na hodiny spevu a učit sa ho tak ako sa ho treba učiť, metodicky...prihlas sa na klavír a uč sa ho tak ako sa ma klavir učiť... a ty sa to naucis uplne perfektne ako malokto a pravdepodobne sa ti to takto bude pačiť ...lebo ty si taky a nemožeš byt niekto iny.“
...Mal som ideálnu predstavu a nepodarilo sa mi ju naplniť ideálne. To nevadí, lebo ideálnô je v hlave. Ako všetky psychické procesy. To hovoria aj ľudia, ktorí sa cítia byť viac ako každý, nie? Že všetko je len v hlave -(zvuk položenia činky na gumenú podlahu)- ...Nakoniec to vždy skončí inak a lepšie, ako v tej hlave. A už ani nebudeš snívať o inom.
...Nepočúvaj hudbu, keď robíš umenie. Je ako droga, ktorá umocňuje pocity. Pri hudbe je všetko krásne. Takto stratíš aj ten posledný nadhľad, čo ti ešte zostal napriek tomu, že sa celý čas snažíš o Do you see? There's no more me. I'm happy as can be. (John Frusciante, As Can Be, 1994). Keď hudba dohrá, nebude to také dobré. Pri tvorbe diela potrebuješ počuť vlastné myšlienky.
Niekedy rozprávam a píšem veci, ktoré by som chcel, aby boli skutočné, no nie sú. Najčastejšie o tvorbe. Keď niečo dokončím a snažím sa to opísať, nevyjadrím úplne skutočný stav (všetkých) vecí. Skôr vyjadrím, čo to malo (ideálne) byť, ale s dôrazom, že to takto skutočne je. Klamem samému sebe. Po čase, keď som veľakrát konfrontovaný feedbackom, moje ideály postupne miznú a zostane len to, čo to fakt je. Deje sa to teda s odstupom času. Na druhej strane, s odstupom príde aj novšia tvorba, ktorou opäť prekonám to, čo som vytvoril predtým. Možno práve prekonanie samého seba je kľúčom. A čo potom s tou predošlou tvorbou, ktorá je po novom (s časovým odstupom a prekonaním) teoreticky zrazu taká, aká mala byť už na začiatku? Nič, lebo prakticky ju prerábať nebudem. Podám konečnú správu o skutočnom stave vecí (aj keby to mala byť už tretia správa v poradí o tom istom diele) a idem ďalej. Všetko, čo o tvorbe poviem alebo napíšem, je ako ryžovanie zlata. Snáď mi táto poznámka poslúži k tomu, aby som sa nad sebou zamyslel a bol k svojej tvorbe kritický už od jej začiatku.
...Kedy je dielo najintímnejšie? - V procese. Proces je najdôležitejší, lebo vtedy sa najviac otváraš. Hotové dielo je časová kapsula s vtedajšími úvahami, náladami a kritikou... aj s gramatickými chybami.
Čítam knihu Marian Palla - Naivní Konceptualista A Slepice. Hovorím si, že jeho „denníky“ a riešenia sú geniálne, ale ľahko opraviteľné niekým racionálnym. Marianovi na tom asi nezáleží a mne jeho kniha dodáva dôveru v samého seba. Každý, kto je v tvorbe originálny a autentický, pravdepodobne robí veci tak, aby príliš nevyhovel iným. To by mohlo byť niečo ako zrelá rebélia. Nie tá taká, ochlastaná „fuckoff“ úplne nerešpektujúca základné veci na to, aby sme na tejto zemi mohli spoločne fungovať. Ale taká tá citlivá... s jemným dôrazom na potreby okolia a iných ľudí (pozn. nezabúdaj na seba). Tá, ktorá o sebe trochu premýšľa a pýta sa, či je to vhodné. Ak nie, hľadá inú cestu. Taká rebélia dokáže byť aj inovatívna.
Že ako robiť len full-blown bordel je ľahké, ale zamyslieť sa, ako robiť full-blown bordel a pritom čo najmenej uškodiť je trochu ťažšie. Dôležité je rozprávať sa so sebou (akože sám so sebou)... aby sme si nevybrali vždy tú najľahšiu cestu.
I talk to the wind
My words are all carried away
I talk to the wind
The wind does not hear
The wind cannot hear
(King Crimson, I Talk to the Wind, 1969)
