Nové nezvyčajnosti
Vidím, že na obálke časopisu je obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou. Už som si zvykol na jej rukopis, ktorý väčšinou ľahko prekuknem.
Pôsobí trochu prázdno...ako keby chcel nasilu vyzerať. Neskôr ticho hodnotím, že obrázok nemá zmysel a je pre mňa skôr prázdnou napodobeninou plnou nepremyslených vzťahov. Ak dielu chýba cit (napríklad cit k peknosti, cit k smútku, k radosti, k škaredosti, k trápnosti...) a paralelne s ním aj nadhľad (aspoň trochu), zvyknem hovoriť - zámer nie je dosť silný na to, aby som ho vnímal ako zámer.
Znova premýšľam o obrázku a prichádzam na to, že každý nezmysel doteraz vytvorený človekom možno o chvíľu získa celkom iný rozmer. Mám na mysli hlavne tie zámerné nezmysly a absurdnosti (niečo ako autorský rukopis) v kontexte všetkých druhov umení (výtvarných, múzických, literárnych...). Možno sa vplyvom umelej inteligencie úplne prestaneme báť vyjadriť vlastnú prirodzenosť nech bude akákoľvek...hlavne aby bola skutočná.
Moje a tvoje prúdy vedomia, tie naše občasné chaotické postupy myslenia, roztekanosť, polovedomé, ale aj tie úplne voľné asociácie, budú zrazu veľmi podstatné...možno až skutočné. Čo bolo predtým nezvyčajné, bude zrazu bežné a nové nezvyčajnosti budú také, aké ich zatiaľ nepoznáme.
Hrkatko
Často si hovorím, že veľmi zvedavý človek ľahko skončí ako umelec... alebo ak sa niekto pýta veľmi veľa otázok, poviem si pre seba niečo podobné - bude to umelec.
Pred pár mesiacmi som sa išiel prejsť k malému lesu blízko hlavnej cesty (od cesty tam vedie poľná cesta, ktorá zachádza dosť ďaleko). Bol som si tam „zabúchať“ do rytmu s perkusným hudobným nástrojom, konkrétne shakerom (také vajce). Z lesa vyšli dvaja chlapci - jeden starší, druhý výrazne mladší... výškovo rozdielni. Prichádzajú bližšie a trochu sa smejú.
Vyšší sa mi zdraví a pýta sa: To len tak chodíš na výhľady a robíš toto?
Ja mu hovorím: Hej chodím si takto občas oddýchnuť.
-(krátka prestávka... trochu sa zasmiali)-
Vyšší: A to čo jej toto hrkatko?
Ja: To je taký perkusný nástroj, ktorý sa často používa v hudbe... ja si ho niekedy nosím so sebou a si cvičím rytmus, ktorý mi úplne nejde.
-(podávam mu hrkatko, aby si ho vyskúšal)-
-(vyšší hrká hrkatkom)-
Pokračujem: Každý vie aspoň trochu ovládať ten hudobný rytmus, pretože sa prirodzene nachádza aj v nás...tlkot srdca, chôdza, dýchanie... celkovo v prírode máš kopu rytmov, ak nie všetky... ale hudobníci sú väčší profíci...oni si ten rytmus rozmenia na drobné a ďalej s ním pracujú tak, ako málokto.
Dostávam hrkatko naspäť do ruky. Chlapci sa zdravia a odchádzajú.
Labubu summer twerk
Labubu matcha latte sa vyrába twerkovaním v ružíne plnom žaburiny? Zadok ale musí byť opálený, v pozadí musí hrať R&B a celé to má mať extrémny summer vibe plný pohody bez zbytočnej svedomitosti (YOLO). Naokolo túrujú fára miestni autičkári, v kuchyni beží oktagon a filozofuje sa o zarábaní peňazí - ego robert burian summer twerk. V diaľke už trúbi rytmusové Bentley. Na sedadle spolujazdca sedí tučný chlapec so zmrzlinou, ktorému je po jazde zo západného Slovenska opäť zle. Miro Jaroš letí na gumenom pelikánovi s polonahými striptérkami - pristáva a ťahá prvú lajnu z veľkého zadku našľahanej žaburinky. Z vody vykráča na breh žltá ponorka s pôvodnou zostavou The Beatles - pozerajú, čo sa tu deje a hneď im napadne, že v Margecanoch nahrajú album. Yoko Ono ale nie je spokojná s potenciálnym umeleckým osadenstvom ...rytmus? miro jaroš? chlapec so zmrzlinou? preboha, rozprášte dakto to lsd z vrtuľníka .... chemtrails? vakcíny? nahý oskar rozsa? ä? ... Chlapče zobuď sa, je rok 2025 a ty si práve doscrolloval posledné reelsko na instagrame, ktoré je o kojení malých psíkov na hranatých korčuliach z kečupovej fľaše od Hamé.
Najväčší kritici
Keď som bol malé decko, hrozne rád som počúval kapelu Iron Maiden. Približne od piatich, až do mojich trinástich som nepočúval nič iné. Neskôr som začal objavovať ďalšie kapely. To vadilo napríklad môjmu otcovi, ktorý mal (dodnes má) vlastnosť dostať druhých pod jeho kontrolu. Rád ľudí mení na (podľa neho) ideálny obraz...asi preto, lebo nemá kontrolu nad sebou?...alebo sa cíti ako najhorší človek na svete?... To bola moja cesta vzdoru, na ktorej mi bol on najväčšou prekážkou.
Dosť ma kritizoval, keď som počúval hudbu, ktorá sa jemu nepáčila. Ponižoval tých hudobníkov a tým aj mňa (ako fanúšika ich hudby). Cítil som hanbu za to, že počúvam niečo také. Pamätám si, ako reagoval napríklad na Radiohead - Hlasno si uľavil a prirovnal ich k tomu. Nebolo to vtipné.. cítil som sa vtedy veľmi zle. Tieto vplyvy mu nikdy neprepáčim.
Môj otec má rád hudbu, v ktorej je gitarové sólo. Mám pocit, že gitarové sólo je pre neho vrcholom invenčnej geniality. Veľmi rád delí dobré a zlé bez kritických odtieňov. Podľa kritikov je toto jeden z najlepších gitaristov na svete - najobľúbenejšia veta môjho otca... Podľa kritikov tamto, aj toto podľa kritikov, ten povedal že on, a toto je na ho*no, čo to počúvaš, toto sú hudobníci!? Veď to je smiešne lebo to neni MeLoDIckÉ... Ľudia hanbite sa za seba a za to, čo máte radi! Váš vkus, vaše hodnoty, vaše prejavy správania, všetko je zle!
A potom všetky tie cesty po terapiách a psychiatroch, aby sme opäť našli samých seba.
Akí kritici? Čo sú to za ľudia? Asi ste si podobní.
Chcem pre teba vymyslieť univerzálnejší výrok o tom, ktorý hudobník je najlepší. Chcem to zobrať od podstaty. Približne 50 000 až 150 000 rokov späť a možno aj viac. Napadlo mi - Najlepší hudobník bol prvý človek, ktorý prišiel na to, že vzťah ku svojmu okoliu môže vyjadriť aj pomocou zvuku. Neznie to trochu lepšie?
K tým kritikom mi napadlo - Nie sú na to, aby kritizovali (v zmysle, že negatívne súdia). Sú na to, aby rozlišovali. Podľa mňa je dobrá kritika taká, ktorá povie veľa bez toho, aby určovala, čo je dobré a čo je zlé...
Otázka z rozhovoru (A4 Zine, máj 2025) - Máte pocit, že vaša aktuálna tvorba plynie v súlade s tým, čo sa deje vo svete, alebo mu skôr odporuje – alebo je to kombinácia oboch?
Hneď mi napadlo, či sa otázka týka trendov. Ja ich veľmi nesledujem alebo ich cielene nevyhľadávam. Inak si myslím, že trendy sú fajn. Možno je dobré ich sledovať... ale hlavne to človek musí chcieť. Zložitejšia odpoveď (zložitejšia - to znamená, že je zložená z viacerých kúskov, z ktorých ani jeden nie je príliš náročný alebo komplikovaný) - Je to často kombinácia oboch. To, čo sa deje vo svete je skutočnosť a ja mám pocit, že môžem reagovať na akúkoľvek skutočnosť (našťastie nie všetko si získa rovnakú mieru mojej pozornosti). Aj to neskutočné bolo najprv skutočné - ako v surrealizme. Vo svete sa deje aj to, že fúka vietor. Práve mi napadlo, že natočím video o tom, ako vietor nefúka. Ako vlastne fúka vietor? Hore, dole, diagonálne prúdi pomedzi prsty, okolo ktorých vymeriava trasu pravouhlým kompasom, zatiaľ čo parkuje v boxe pre kone. A potom je tu niečo, čo nás trápi skoro všetkých. Napríklad aktuálna kultúrna situácia na Slovensku. Aj to sa ma dotýka následkom čoho s tým občas (s)plyniem.
Chcem byť znova nespokojný
V utorok 8. 7. 2025 som dokončil sériu obrázkov na tému Telekom. Zatiaľ sú to pre mňa len neznáme prúdy vedomia a voľné asociácie. Po čase napíšem aj o ideových rovinách...keď ich odhalím.
Ide o to, že asi cítim vyhorenie. Píšem „asi“, lebo si nie som istý...vysvetlím.
V hlave sa mi neprestali rodiť nové nápady a to pre mňa znamená, že inšpirácia by tu bola, len nemám motiváciu (vôľu?) k realizácii. Skrátka nie som taký nadšený, ako obvykle. Možno to ale vnímam úplne zle. Po dokončení poslednej série (8. 7. 2025) som mal skvelý pocit z toho, že dielo je kompletné, respektíve, že som pri ňom strávil dostatočné množstvo času na to, aby som ho považoval za kompletné. Preto vediem vnútorný monológ o tom či je to fakt vyhorenie alebo skôr moja spokojnosť, ktorá mi prináša ten neznámy pocit, že sa na chvíľu môžem zastaviť, uvoľniť a nevymýšľať nič nové. Čo ak som konečne spokojný ale zatiaľ si to nedokážem uvedomiť?... Neviem si to uvedomiť, pretože som často nespokojný.
Rád sa vo veciach hrabem...stále hľadám niečo viac, čo by za tým mohlo byť. Som presvedčený, že za všetkým, čo tu s nami je sa skrýva základ, ktorý je možno trochu iný, ako aktuálny stav veci. Určite má všetko svoje predpoklady, vývoj... a vývin.. a následky. Moja nespokojnosť ma pomaly vedie von z miesta, na ktorom som bol príliš dlho. Zostať príliš dlho znamená získať vedomosti okrem iných aj také, ktoré mi povedia, že chcem opäť ďalšie a nové vedomosti.
(Poznámka na okraj - Podľa tém, ktoré skúmam, a podľa spôsobov môjho uvažovania by som niekomu mohol pripadať veľmi naivný. Áno, fungujem na tejto úrovni... ale túžim sa dozvedieť viac v rámci vlastných možností.)
Pocity smútku prežívam veľmi často - naučil som sa správne určiť, odkiaľ vychádzajú. S mnohými emocionálnymi ťažkosťami dokážem pracovať oveľa lepšie, ako v minulosti...zachovať sa tak, aby vo mne nevznikali veľké následky (prípadne predvídať, aby som sa nevystavil zbytočnému tlaku). Čo možno nepoznám a preto ani neviem správne pomenovať, je práve pocit spokojnosti, po ktorom tak dlho túžim. Možno sa mu bojím otvoriť, lebo mám strach, že sa ukrátim o ďalšie skúmanie, ktoré je pre mňa také podstatné.
Čo pre seba môžem urobiť?...Zostať v tom kruhu, ale rozšíriť polomer o jednu prechádzku do lesa.
