Omáčky spojené aj nespojené s Ašrotmatizmom
Ašrotmáš má pokračovanie. Nový sa nazýva Ašrotmatizmus. Názov som zmenil po aprílovej výstave, ktorá bola v Galérii Tabačka v Košiciach. Kurátorom bol Erik Sikora (Džumelec) a spoluvystavujúcim bol Samčo, brat dážďoviek. Prvotný názov Ašrotmáš sa mi zdal už celkom nudný. Bol príliš dlho rovnaký. Ašrotmatizmus sa mi páči viac. Zvyknem blogovať na Instagrame keďže tam mám maličkú fanbase. Nevýhodou je obmedzený počet znakov (maximálne 2200). Veľa premýšľam o tom, aké super by to bolo, ak by tam bol maximálny počet znakov aspoň raz taký. Inak hej, instagram je kompaktný, skoro všetko na jednom mieste atď. Mám tam svoj profil kde pridávam svoju tvorbu a tak ďalej. Je to taká bublina. Mám tam niekoľko sledovateľov. Heštegy píšem len veľmi ojedinele lebo je to podľa mňa hlúposť. Srdiečka zbieram len od relevantných sledovateľov (zbieram srdiečka len lokálne). Príde mi to viac ,,true´´ (takto slangovo by to nazval súčasný človek zaujatý napríklad aj špinavosťou ulice). Ja sa cítim ako pozér iba občas. Rozoberám to aj so svojou terapeútkou. Tak teda o súčasnejšom Ašrotmatizme - ,,zajtra 5. 4. 2023 o 19:00 (devätnásť nulanula) bude vernisáž výstavy Ašrotmatizmus (názov vznikol asi pred rokom keď som si len tak na rýchlo potreboval zaznačiť pracovný názov pesničky a keďže Ašrotmáš je už staré a trápne tak je tu niečo čo je vyprané v perwolle).´´ - 4. 4. 2023
Ašrotmatizmus žije. Minule som si s ním dal dlhšiu prestávku pretože ma v určitom momente prestal napĺňať. Písal som to v blogu, ktorý som sem uverejnil skoro pred rokom. Náhodou som sa k Ašrotmášu vrátil pred aprílovou výstavou. Myslím si, že to prichádza a odchádza tak náhodne. Niekedy chcem tvoriť toto, inokedy tamto. Nie sú to strihy, je to prelínanie. V skutočnom svete ma inšpiruje všeličo, nemám jeden jediný bod záujmu. V určitom momente sa veľmi focusujem na jedno, potom sa buď vyčerpám alebo uvidím/započujem/ucítim niečo iné čo je pre mňa veľmi zaujímavé a začnem sa tým zapodievať. Skúmam, ako s tým vynaložiť a ako sa k tomu postaviť. Koncom marca som mal už tri nové Ašrotmatizmy. Podarili sa, som s nimi spokojný. Boli aj na aprílovej výstave. Po výstave som opäť začal tvoriť niečo úplne iné. Skôr som nahrával hudbu. Približne pred troma týždňami som vytvoril sedem nových Ašrotmatizmov. Témou boli plyšové zvieratká alebo hračky pre psy. Navštívil som aj niekoľko hračkárstiev, v ktorých som si nafotil materiál. Vyšli veľmi dobre. Páči sa mi, že proces tvorby bol pri týchto plyšových hračkách veľmi spontánny. Oveľa spontánnejší ako pri tvorbe komplexnejších kompozícií (komplexnejšie boli/sú tie z februára/marca, alebo tie moje prvotiny z rokov 2021/2022). Doteraz som pre Ašrotmáš/tizmus napísal dve anotácie. Prvá tvorí úplný základ.Na tú si možno pamätáte. Druhá je doplnková - ,,zsak család tu leží rodina žaková to musí byť zak šalát americký špión ktorý maďarom ukradol recept na gulyás odplával loďou do ameriky a tam začal kšeftovať a variť kotlíkový guláš na slávnej uliciiii tu policajti mávali obuškami strieľali pištoľami paralyzovali paralyzérmi, chránili rodiny a chceli v zrýchlenom pohybe zaka šaláta chytiť za hrajdy vtipnej hudby (tu tu tu tu) ale nepodarilo sa im to všetci popadali do vody z pohnitého móla nakoniec sa utopili lebo ich ťažké obušky stiahli na dno zak šalát urobil vtipný úsmev nahol sa cez kovové tyčky a topiacim sa policajtom povedal „desať rokov boha za tebou a nikto ti nepovedal kam máš utekať“. Tretia je momentálnou syntézou a recyklátom rôznych mojich zápiskov, ktoré sa neviažu priamo na sériu Ašrotmatizmus. Páči sa mi písať o hypnagogických halucináciach. Sú zábavné. Myslím, že sa to aj hodí k Ašrotmatizmu. Tak teda dajme tomu, že to teraz bude toto -,,Ležím na zemiakovej kaši medzi dvoma kopčekami ryže, chvílu som si aj myslel, že som ako ján ovocinár, no nie som. Som len hrozne nadšený a zamilovaný. Prečo som si myslel, že som tým, kým nie som. Kým som si to myslel všetko skutočné už stihlo odtiecť preč ďaleko najďalej ako to vie. Toto polospánkové haluškovanie dobre poznám a aj sa mi to páči. Teší ma, že je to každému človeku celkom prirodzené, ako taký dar. Pre nás všetkých. Máme to v sebe tak neja.k´´
Technický postup
Technicky sa Ašrotmatizmus od Ašrotmášu skoro vôbec nelíši. Začal som hromadiť materiál do iného priečinka. Ten priečinok som vytvoril asi pred rokom. Odfotogrametrioval som klavír. Priečinok som vytvoril preto, lebo som chcel vyskúšať ako dokáže program pracovať so snímkami z videa. V starom priečinku s fotogrametriou som všetky modely vytváral z fotografií nafotených zrkadlovkou (nechcel som to miešať). Do nového priečinka som vložil video klavíra, z ktorého som neskôr vyexportoval snímky. Program, v ktorom generujem surové modely ponúka aj takú možnosť. A tak som na chvíľu zanevrel na fotoaparát a väčšinu modelov som začal vyrábať zo snímkov z videa. Textúry sú menej kvalitné, ale ak sa model natočí z dostatočnej blízkosti, je to fajn. V tom je rozdiel. Inak všetko po starom. V podstate kamkoľvek idem a čokoľvek vidím si môžem veľmi rýchlo natočiť mobilom a neskôr spracovať. Ešte sa deje to, že pokiaľ viem, že nejaký model sa mi veľmi oplatí mať vo vysokej kvalite tak si ho normálne nafotím. Asi je to tiež viac podľa nálady než podľa potreby. V procese veľmi nepremýšľam, väčšinou premýšľam až keď dielo dokončím. Potom ho buď nechám tak alebo ho prerobím. Z ašrotmášu zatiaľ vzišlo dokopy asi 160gb materiálu a viac ako 33 000 snímkov. Nie je to tridsaťtritisíc hotových diel, ale je to tridsaťtritisíc fotografií objektov a subjektov, z ktorých vytváram digitálne modely, z ktorých potom vytváram hotové diela. Hotových diel je zatiaľ asi 40 a nie všetky sú dobré. Niektoré zostali v stave surového renderu, niektoré ako programové súbory a niektoré som dotiahol do konca (to sú tie, ktoré stálo za to dotiahnúť do konca, lebo nie vždy sa všetko podarí)
Viete na čo som prišiel? Možno vám to pomôže. V podstate to patrí do kategórie technického postupu. Ja som zvykol pri tvorbe diel poslúchať hudbu. Dodávalo mi to taký drajv. Prestal som. Vizuálne umenie vytváram v tichu (keď niečo píšem tak je to iné, ale to je samostatná kategória o ktorej by som rád napísal v inom blogu). Zistil som, že ak v procese počúvam hudbu, tak sa moje prežívanie veľmi zintenzívni a ja úplne stratím aj ten posledný nadhľad. Počas posluchu hudby je všetko krásne, perfektné, všetko ide ako má. Aj chybný krok sa zdá ako nepodstatný. Keď dielo dokončím a ešte stále hrá hudba, tak si hovorím aké je to perfektné, ako mi to vyšlo. Ale keď hudbu vypnem, dám si na pár minút prestávku tak zistím, že som bol iba zhúlený z pocitov. Dielo je v takom prípade väčšinou zlé, jednoducho to nevyjde.
Prečo Ašrotmatizmus vyzerá takto?
No, ta vyzerá. Na počiatku tejto série nebolo takmer nič. Existoval pre mňa len minimálny záujem glitchovou estetikou. Obdivoval som ju v klipe T-69 Collapse od Aphexa Twina. Páčilo sa mi to, ale nerozumel som tomu. Weirdcore v klipe kombinuje aj prvok fotogrametrie. To ma oslovilo. Neskôr som sa k tomu dostal bližšie prostredníctvom kamaráta, ktorý mal na mobile Lidar skener. Páčilo sa mi to a tak som sa o to začal zaujímať. Trvalo mi niekoľko mesiacov dokiaľ som sa dopracoval k prvým výsledkom. Musel som sa naučiť narábať s novými softwérmi. Nebolo mi to príjemné, lebo som lenivý človek. Pôvodný plán bol taký, že budem zasadzovať fotogrametrické objekty do klasickej dvojrozmernej fotografie. Že to bude také hybridné. Nápad sa mi prestal páčiť pretože som zistil, že je pre mňa ľahšie ak budujem kompletné 3D prostredie a nie kombinácie 3D a 2D. Vyzerá to lepšie a ide to rýchlejšie. Začal som budovať kompozície z modelov v Blenderi. Postupne sa mi zapáčilo ak boli v surových rendroch výrazné chyby, glitche atp. Vyzeralo to expresívne a tak nejak sa to potom ďalej vyvíjalo. Ešte je tu jeden taký vtipný fakt. Často si hovorím, že celý Ašrotmatizmus je výsledkom mojej lenivosti. Bledner som sa chcel naučiť už asi rok pred Ašrotmatizmom ale bolo to pre mňa veľmi ťažké. Otvoril som program, prišla frustrácia, zatvoril som program, štandardný postup. Chcel som sa posunúť od fotografických koláži vo photoshope. Začal som v hlave premýšľať o tom, ako si to učenie uľahčiť. Prišiel som na to, že ak použijem tú techniku fotogrametrie tak budem mať hotový objekt aj s natiahnutou textúrou. Potom som začal prichádzať na iné súvislosti a tak som sa postupne dostal až k tej finálnej podobe. Ja vlastne neviem robiť poriadne s Blenderom. Poznám tam základné funkcie a tlačidlo F12. Všeobecne ma veľmi teší ak pracujem v obmedzených alebo nedostatočných podmienkach. Mám to oveľa radšej ako keby som mal mať všetko na dosah. Občas sa ma niekto opýta, či to robím zo srandy. Odpovedám, že emócie, a tým pádom aj naše emocionálne prežívanie spočíva na spektre.
Rád by som doplnil, že sa netvárim, ako keby som techniku fotogrametrie vymyslel ja, hoci mám niekedy pocit že si to ľudia myslia. Môže to byť aj preto, lebo o nej často rozprávam a zabúdam na jej podstatu. Som ňou veľmi zaujatý, som veľmi zaujatý procesom ktorý preferujem. Je pre mňa ľahké pozorovať svet v decimovanom stave. Fotogrametria je tu s nami už viac ako 160 rokov. Používa sa na zber kartografických údajov. Vo výtvarnom umení nemá čo hľadať. Ale tak o tom to je. Nájsť si niečo, čo s umením skoro vôbec nesúvisí a priviesť to do výtvarného stavu. Nie som jediný výtvarník, ktorý sa zapodieva fotogrametriou. Nie som jediný ani na Slovensku ale myslím si, že fotogrametria je zatiaľ veľmi málo populárna a obsahuje veľa neprebádaných a doposiaľ nevymyslených súvislostí.
Viem čo ma zaujíma? Viem aspoň čo ma nezujíma. Formu už poznám ale čo obsah?
Veľmi rád sa zapodievam osobnými mytológiami. Som rád, keď vznikajú z ničoho. Jednoducho prídu. Prídu, lebo sa ma počas dňa niečo dotkne. Často premýšľam, čo je vlastne charakteristické pre moju tvorbu alebo tvorivú činnosť. Aké sú moje témy? Čo sú moje ideové roviny? Aké je moje intelektuálne pieskovisko? Je to len pieskovisko alebo je aj intelektuálne? Prišiel som na to, že pre moju tvorbu je charakteristický výraz a osobná mytológia. Osobná mytológia je pre mňa únikom. Viem, že si v jej kontextoch nemusím dávať pozor, že mi ju nikto nevyvráti, cítim sa tam bezpečne a voľne. Nemá pravidlá (má len hranice, musí mať hranice). Tvorí základ všetkého čo vytvorím. Pobytom vo svojej hlave sa vyrovnávam s vecami, ktoré ma trápia v skutočnom živote. Myslím, že je to aj celkom zdravé. Nezabúdam na povinnosti. Nemám bludy. Nemám ani ,,real time´´ halucinácie. Som len radšej tam, kde nie som takmer nikomu na dosah. Lebo sa ma dotýka veľa vecí a trvá mi dlhšie než niečo spracujem. Takto si aspoň oddýchnem. Neznamená to, že sa vyhýbam zodpovednosti. Zodpovednosť rád beriem na seba.
Snívanie je takmer zdraviu prospešné. Rád snívam. Občas mám strach že snívam až príliš. Často sa ocitnem v situácii kedy len zrazu nabehnem naspäť. To znamená že som sa niečim nechal uniesť, ani neviem kedy a ako, viem len, že zrazu začnem vnímať, že som naspäť. Občas ma to desí, považujem to za problém, musím predsa fungovať aj v reálnom svete. Internety mi našepkali, že nadmerný daydreaming môže indikovať vysokú mieru úzkosti, čo by aj mohla byť celkom pravda lebo úzkosťou často trpím. Mozog sa bráni rôznymi spôsobmi keď je preťažený/prestimulovaný a unavený. Buď sa odpája alebo trávi viac času v sebe haha. Chcem sa za každú cenu vyhnúť liekom. Niekedy to nejde. Hľadám spôsoby, ako s úzkosťou pracovať inak, obrátiť ju vo svoj prospech. Zistil som, že pracovať s úzkosťou je obrovská drina. Chce to veľa sústredenia a trpezlivosti na to, aby sa človek dlhodobo udržal na koľaji.
Kedy som začal snívať? Keď som ešte chodil na strednú (v rokoch od 2016-2020 to bola SOŠ Košická v Prešove, so zameraním na fotografický dizajn) tak som po víkendoch fotil/robil/vytváral rôzne fotokoláže. Mal som aj sociálny život, hej, ale viac som trávil čas s foťákom (vtedy ešte len s foťákom). Ja som v podstate od malička nebol žiadnym spôsobom vedený k nejakej výtvarno-tvorivej činnosti. Nepamätám si, aby som sa výtvarne realizoval, skôr som sa na to pozeral tak, že čo to je za hlúposť. V 14tich som začal intenzívnejšie fotiť (k foťaku som sa pôvodne dostal keď som mal 9, ale to bolo len tak že ,,aha dig foťak, čo to robi´´). Väčšinou to boli iba makro fotky kamienkov, hmyzu, kvietkov, krajinky atď. Potom viem, že až koncom 15. roku života som si začal uvedomovať, že ma asi baví do fotiek vnášať prvok nadreality alebo niečo čo by sa možno aj dalo nazvať ,,meta´´. Začal som to tak robiť. Ešte keď som študoval na prvej strednej (to bola strojarina v rokoch 2015-2016, strávil som tam rok, potom som prestúpil na tú strednú v Prešove), tak som sa viac venoval fotke ako samotnej škole. V rokoch 2015 až 2016 vyzerala moja fotografická tvorba ešte celkom inak, boli to len prvé náznaky niečoho takého snového. Z matematiky to bol vtedy na strojarine prepad, potom tam bol predmet že mechanika a to som bol rád keď som dostal z písomky 4/5. Pamätám si, že práve v tých časoch som zaujal k fotke taký surreálnejší prístup. Teraz keď si to v hlave prehrávam, prichádzam na to, že to mohlo byť najmä kvôli tomu, že som bol frustrovaný zo školy, z očakávaní mojich rodičov, z nátlaku atď...až som nakoniec začal tráviť ešte viac času vo svojej hlave. Začal som si predstavovať rôzne príbehy, začal som ich formovať skrz fotografiu. Neskôr po prestupe na fotografický dizajn do Prešova môj záujem o výtvarnú fotografiu stúpol, moja tvorba sa začala vyvíjať oveľa rýchlejšie. Často som sa pýtal samého seba ako som s tým vlastne začal. Rokmi postupe prichádzam na to, že to bol vtedy v tých biednejších obdobiach spôsob, ako sa vyrovnať s problémom/problémami. Vyrovnávanie sa s problémom pomocou pretavenia pocitov, áno. Často to boli negatívne pocity, ktoré mi spôsobovala najmä škola.
Po strednej som začal študovať na Fakulte Umení v Košiciach. Práve štúdium na Fakulte mi rozšírilo obzory. Tam sa prelomili ľady a moje pole záujmu v rámci výtvarničenia sa rozšírilo. Vnímam, že pedagógovia z nových médií si na mňa zvykli ako na samorast a väčšinou ma nechávajú tvoriť v tichu. Občas si myslím, že môj solitérny prístup niekoho znepokojuje. Nemyslím to zle. Rád si nechám poradiť, rád zdieľam svoje nápady ale tvorivý prosces je pre mňa veľmi intímna a krehká záležitosť a občas bojujem sám so sebou či sa vyjadriť nahlas alebo zostať v tichu.
Záver
Neuzatvorenú a stále rozrastajúcu sa sériu Ašrotmatizmus vnímam ako jednu z mojich výtvarných polôh, ktorá je dostupnejšia. Viackrát som si povedal, že ak by som raz chcel cielene zaujať širšie okruhy svojim výtvarničením, tak by to mohlo byť práve prostredníctvom Ašrotmatizmu. Zatiaľ mi na tom až tak nezáleží a dúfam, že ani nebude. Tvorím kedy chcem, čo chcem, ako chcem a hlavne nemám chuť výrazne vyhovieť v kontexte výtvarného umenia. Teší ma menšie zviditeľňovanie. Niekedy mám pocit, že Ašrotmatizmus je skutočne osobitý.
