Cez víkend sme boli s 5-ročnou dcérou v zábavnom parku v Holandsku, kde mali aj malý aquapark. Dcéra sa spúšťala na vodnej šmykľavke a veľmi ju to bavilo. Stála som vedľa schodov a sledovala, či je v poriadku. Park bol plný detí. Asi 5-ročné dievča a 4-ročný chlapec sa hrali v koncovej časti točitej šmykľavky. Namiesto toho, aby po zosunutí odišli, zostávali tam a zabávali sa tým, že išli oproti tým, ktorí sa práve spúšťali. Ich rodičia neboli nikde v dohľade a zdalo sa, že im neprekáža, že deti sa hrajú na nevhodnom mieste. Plavčíka som nikde v okolí nepostrehla.
Niekoľkokrát došlo k nárazu, a aj keď ich jedna matka upozornila, deti v tomto priestore naďalej zostávali. Dievča sa dokonca začalo rozbiehať do strmšej časti šmykľavky oproti iným deťom, tak som jej niekolko krát povedala, aby tam nechodila. Otočila sa a vrátila sa o kúsok späť, ale o chvíľu boli obaja znovu tam. V tom momente sa spustil otec, ktorý v rukách držal dvojročné dieťa. Škôlkari mu stáli v ceste, čo viedlo k nárazu a zablokovaniu šmykľavky. Škôlkarom sa síce nič nestalo, ale tento muž bol podráždený, pretože pri náraze mohli poraniť jeho batoľa, a tak im niečo povedal a začal vstávať.
V tom momente sa však práve spúšťalo 7-ročné dievča, ktoré narazilo do tejto zablokovanej skupiny. Dievča chlapa nechtiac podkoplo v momente, keď sa chystal postaviť, a on znovu spadol zadkom do vody. Dievča zostalo uväznené vo vode pod ním a v úzkom priestore výjazdu nemalo kam uniknúť. V približne 30-centimetrov hlbokej vode muž sedel celou svojou váhou na hlave a hrudi dievčaťa, ktoré sa preto nemohlo vynoriť. Vzápätí do nich ešte vrazil ďalší 5-ročný chlapec. Muž sa otočil, vynadal mu a potom skontroloval svoje malé dieťa, či je v poriadku.
Všetko sa to udialo tak rýchlo, že muž ani nepostrehol, že do neho zozadu narazili dvaja ľudia a že na jednom z nich sedí. Po chvíli sa pozbieral a vystúpil z vody. Očami som stále sledovala rozvírenú hladinu vody a hľadala dievča, ktoré bolo pod ním, aby som zistila, či sa vynorí, alebo či ju treba vytiahnuť. Konecčne som ju zbadala asi dva metre od seba, tesne vedľa šmykľavky. Stála tam, v šoku, držala si hlavu rukami a hystericky plakala. Nikto si nevšimol, čo sa práve stalo a že potrebuje pomoc, ani ten muž, ktorý ju zadlavil.
Priskočila som k nej. Mala dlhé vlasy prilepené na tvári, takže nič nevidela. Odhŕnula som jej vlasy z tváre, skontrolovala, či na hlave nekrváca, a spýtala som sa jej, či je v poriadku. Zisťovala som, kde má mamu, pretože bola tak v šoku, že jej ani nenapadlo ísť za ňou. Bola dezorientovaná a nevedela reagovať. Našťastie práve vtedy k nej pristúpil jej mladší brat, zobral ju za ruku a povedal mi, že ju odvedie za mamou. Sledovala som ich, ako išli, a nakoniec som videla, ako sa s nárekom hodila mame do náručia a tam už bola v bezpečí.
V tom som si spomenula: “kde je moje dieťa?” Rýchlo som sa otočila späť a našťastie moja dcéra sa ďalej spokojne šmýkala. Po tom, čo som videla, som si uvedomila, že pri nešťastnej zhode okolností sa môže dokonca aj 7-ročné dieťa utopiť v plytkej vode. Povedala som si, že dosť je dosť a že týchto škôlkarov budem asertívne posielať preč, pretože nechápu, že to, čo robia, je nebezpečné. Posledné, čo potrebujem, je, aby niekto takto zranil moje dieťa a aby sa kvôli tomu bálo vody.
Začala som teda škôlkarov viac zaháňať. Dievča sa trochu stiahlo, aj keď neopustilo priestor konca šmykľavky, ale 4-ročný chlapec si stále šiel svojou cestou. Chytila som ho za rameno a dôraznejšie mu povedala, že to nemôže robiť. Bol veľmi otrlý, zdalo sa, akoby ho vychovala ulica, pretože aj ako malý krpec mi dal najavo, že ho nezaujíma, čo mu hovorím, a bude si robiť, čo chce. Znovu som ho chytila za rameno a vysvetlila mu, že je to nebezpečné a spýtala som sa, kde má mamu. Vyšmykol sa a išiel si svoje, ale ja som asertívne pokračovala v ukazovaní, ktorým smerom sa má posunúť, aby opustil priestor, kde môže dôjsť k nárazu.
Bežne nezvyknem chytať cudzie deti a viem, že rodičia tých detí môžu na niečo také negatívne reagovať, ale bola som pripravená na diskusiu s jeho matkou aj na potenciálny konflikt. Zatiaľ čo som sa otočila a sledovala, kde je moja dcéra, prišla konečne jeho matka a poslala oboch škôlkarov, zjavne súrodencov, aby sa hrali mimo výjazdu zo šmykľavky.
Nestihla som tej matke nič povedať, lebo sa už zberala preč. Nechcela som utekať za ňou a nechať svoju dcéru bez dozoru. Ale zjavne som ju interakciou s jej dieťaťom “zaujala” natoľko, že prišla a niečo s tým urobila, pretože predchádzajúce incidenty jej detí s inými rodičmi a deťmi si vôbec nevšimala. Potom sa konečne mohli všetky deti šmýkať na šmykľavke bez toho, aby dochádzalo k nárazom a prípadným nehodám.
Osobne nemám rada konflikty ani ich nevyhľadávam, ale som pripravená ustáť si konflikt, ak je to nutné. Asertívne nastavovanie hraníc a odvaha k prípadnému konfliktu sú nevyhnutnou súčasťou zdravého sebavedomia. Vo svete, kde žijeme, nie je každý ohľaduplný, slušný a empatický, ako by sme si priali, preto učím svoju dcéru okrem empatie aj schopnosti nastaviť hranice a povedať NIE, či dokonca odstrčiť niekoho, kto jej robí zle.
Ak vás téma zdravého detského sebavedomia a prekonávania strachu zaujíma, odporúčam knižný balík „Odvážne dieťa”. https://top1knihy.sk/produkt/knizne-duo-odvazne-dieta/
Michaela Ray - terapeutka & autorka
Doplnenie príbehu
Dostala som množstvo komentárov, v ktorých ma čitateľky úkolovali, čo všetko som ešte mala spraviť a čo bolo mojou „povinnosťou.“
Poďme si to prejsť postupne. Odhadujem, že 70% rodičov všetkých detí sedelo niekde na veľkej ploche, kde bolo aspoň 20 radov ležadiel, a mnohí na takom mieste, že na svoje dieťa vôbec nevideli. (Napríklad rodičia pritopeného dievčaťa boli úplne ďaleko na opačnom konci.) Posedieť si s drinkom a mobilom v ruke, pokecať s kamarátkami je pohodlné, ale ako zodpovedná matka som namiesto toho stála pri šmykľavke, ktorú si vybralo moje dieťa. Tým pádom som, samozrejme, videla viac ako pohodlní rodičia z ležadiel. Z komentárov niektorých ľudí vyplýva, že to, že som videla viac, ma predurčuje na to, aby som začala riešiť prevádzku kúpaliska. Konkrétne som podľa komentárov mala spraviť tieto veci:
Mala som zavolať plavčíka, že malé deti sa hrajú na nevhodnom mieste, a keď som žiadneho nevidela, mala som ho ísť vyhľadať. (T.j. zrušiť šmýkanie môjmu dieťaťu a obiehať areál, kým by som nejakého našla.)
Mala som ísť nájsť rodičov neposedných detí, aj keď mi chlapec odmietol povedať, ktorá je jeho matka. (T.j. asi som ho mala nasilu vliecť von, držať ho akoby som ho išla uniesť a s vrieskajúcim a zápasiacim dieťaťom oslovovať náhodných rodičov – zatiaľ čo moja dcéra sa buď šmýka sama bez dozoru, alebo chodí so mnou hľadať rodičov.)
Mala som ísť spolu s prítopeným dievčaťom a vysvetliť celú situáciu jeho matke. (Buď by som musela zabrániť bratovi dievčaťa, ktorý mimochodom hovoril nejakým iným jazykom, aby neodviedol sestru za rodičmi ale čakal, kým sa moje dieťa objaví po zosmyknutí, aby sme išli všetci spolu, alebo by som musela odísť bez dcéry a ísť hneď s nimi, aby sa mi nestratili v dave. Následne by som mala ísť vyhľadať zdravotníka, pretože matka dieťaťa asi sama nebude vedieť, ako poskytnúť prvú pomoc, čiže by sa moja dcéra zase nemohla šmýkať, lebo by sme obiehali areál.)
Matke nevychovaných škôlkarov som mala vysvetliť zásady bezpečnosti a ako má dávať na svoje deti lepší pozor. (Keďže hneď po napomenutí deti odchádzala preč, mohla som utekať za ňou aby sa mi nestratila a pustiť sa do debaty, dúfajúc, že okrem arabčiny bude hovoriť aj po holandsky, ale to by som zase nechala dcéru bez dozoru.)
Pripomínam, že som tam bola ako matka svojho dieťaťa, nie ako zamestnankyňa parku, ani ako zdravotník, policajt, vyšetrovateľ a podobne. S dcérou sme mali cca pol hodinu na vodnú zábavu, keďže sme chceli stihnúť aj iné veci v parku. S úlohami, ktoré mi niektoré komentátorky prisúdili, by moja dcéra vôbec nemala čas na zábavu, kvôli ktorej som tam s ňou prišla, len by behala so mnou a riešila bezpečnosť ďalších rodín v aquaparku.
Prevziať zodpovednosť za všetkých nie je moja úloha. Často sa ale stáva, že od ľudí, ktorí sú všímaví a iniciatívni, by iní chceli, aby robili ešte viac a vyriešili celé dianie. Aj tu platí, že treba vedieť nastaviť zdravé hranice.
Pomôcť cudziemu dieťaťu v núdzi? – Samozrejme, áno.
Vyriešiť celú bezpečnosť aquaparku a vzdelávať rodičov o ich úlohe pri bezpečnosti detí? – Nie, ďakujem. :-)
