Žeby anjel?

Už pri vstupe Vás víta obrovská železná brána., ktorá je pre mňa akoby vstupnou bránou do môjho kráľovstva snívania ale hlavne do kráľovstva , kde aspoň na chvíľku pozabudnem na to čo ma tú danú chvíľku trápi. Vždy si sadnem na tú istú lavičku a skloním hlávku až ku kolenám. Pozorujem, všetko čo sa nachádza na zemi v okolí lavičky. Ak zazriem kamienky, vždy do nich kopem a trochu akoby si uľavujem od zlosti, ktorú cítim v sebe. Naposledy, keď som niečo podobné zažila , už som vzdávala všetko. Bolo mi jedno asi už všetko, dokonca som sa pohrávala s myšlienkou niečo si urobiť. Neviem muselo mi riadne prepnúť, pretože keď nad tým tak z odstupom času uvažujem? Bola by to tá najväčšia hlúposť, akú som kedy urobila. Dokonca, by to bolo to najväčšia zbabelosť akú môže človek urobiť. Sediac tak na lavičke, som ucítila prenikavú vôňu a určitý druh tieňa nado mnou. Nemať tak dobre vyvinutý čuchový zmysel, nevedela by som kto stojí nado mnou. Pretože postava nevydala ani hlások, len sa asi dívala, na trosku chúliacu sa, na lavičke. Neviem, kde sa vo mne zobrala toľká odvaha, ale chvejúcim hlasom som povedala: ,,Želám pekný, slnečný deň“. Zrazu sa ozvalo: ,, Ďakujem, aj Vám... Aj keď nemyslím, že práve Vy máte... a hlavne ten pekný“. Už som chcela niečo namietať, keď sa usadil, vedľa mňa. Priznávam, nevidela som mu do tváre, ale hlas mal naozaj pekný a upokojujúci. V rukách držal knihu, ktorú si otvoril a a začal z nej čítať. Chcela som zdvihnúť, hlávku a pozrieť sa na toho odvážlivca, ktorý ma oslovil. Len jednoducho som nemohla, resp. nechcela som ho vystrašiť. Asi Vám došlo prečo... Predstavte si čo urobí make-up, keď Vám vypadne slza, dve a nieto ako u mňa, keď sa spustí vodopád sĺz. Ticho som len sedela a počúvala jeho hm-kanie si, chvíľkami sa mi zdalo, že si robí asi zo mňa žartíky, pretože čím viacej som plakala , tým stupňoval svoje pohm-kávanie. Toto všetko trvalo asi dvadsať minút. V duchu som si stále opakovala: ,,Snáď odíde a budem mať pokoj“. Moje zbožné želanie však zostávalo naďalej iba mojím želaním. Po chvíľke však, prestal hm-kať a rozhovoril sa: ,, Nechcete vrecovku?“ a podal mi ju. Slušne som poďakovala a ihneď aj použila. Trošku som sa zasmiala, prišlo mi veľmi vtipné a milé, to jeho pohm-kávanie si. Nato si ku mne prisadol bližšie a zdvihol mi hlávku, aby bolo vidno do tváre. Pousmial sa... Odhrnul mi vlasy z tváre a tíško zašepotal: ,, Nebojte sa opäť bude dobre“ Nechápem , prečo mi v kuse vykal. Mal možno o pár rokov viacej než ja... Pôsobil na mňa veľmi upokojujúco a preto som sa nebála. Keď som viacej otvorila uslzené oči, by ste neverili... čo nasledovalo. Ten záhadný muž bol jeden chlapec, ktorého som veľmi často stretávala na vlakovej stanici, pozerala na neho, ale nikdy neoslovila. Ďakujem niekomu tam hore, že v takej nemilej chvíli akú som prežívala, mi priplietol niekoho ako je on. Žeby, anjel :)?