Prebúdzam sa s úzkosťou, ktorá sa nedá ani opísať. Áno je to úzkosť spôsobená spomienkou, ktorá sa akosi nechce vytratiť z mojej pamäti . Asi viete aký je to pocit, bolesť sa vám šíri celým telom a vy neviete odkiaľ prišla a kde je jej koniec. Presne takto sa cítim. Postaviť sa tomu ale neviem, nemám síl, a ani odvahu. Jediné čo sa mi mysľou brodí je myšlienka ako ukončiť utrpenie, zastaviť bodavú bolesť krvácajúceho srdca, ktoré pomaly , ale iste umiera samotou.
Pomýšľam aj na smrť... smrť, ktorá zastaví všetko... nič iné si neželám. Z posledných síl sa oblečiem, zoberiem knihu, vrecko orieškov .... jediné po čom túžim je byť konečne v mojom zelenom kráľovstve, kde sa cítim bezpečne. Ako vždy sadám na lavičku pod obrovským stromom. Otvorím knihu začítam sa, splyniem s dejom. Po chvíľke sa rozplačem. Plačem z posledného, mnoho krát zabúdam dýchať , len vzlykám.
Kladiem si otázky: „Prečo ja?... Prečo sa to mne? Prečo? Zaslúžim si to? Veď som nikomu nič.. Iba som ľúbila a chcela byť ľúbená!“ Tak prečo! Odpovede sa však nedočkám.. Nemám od koho, sama si neodpoviem a ten , ktorý by mal odpovedať, odpovedať nechce... Opäť sa mi tisnú slzy do očí, kvapkajú na otvorenú knihu. Už nevládzem, hľadám vreckovky aby som si vyfúkala nos, poutierala slané kryštáliky stekajúce mi po lícach. Ticho parku zrazu niečo narušilo... Divné, v takýto čas sem nikdy nik nechodí. Parkom sa ozýval detský krik...
Upriamila som pohľad na miesto odkiaľ sa šíril. Boli to deti z detského domova na prechádzke. Hrali sa a tancovali v kruhu. Aspoň na chvíľku som zabudla na to čo ma trápi. Otvorila som vrecko s orieškami a po jednom vkladala do úst, pozerajúc na malých škriatkov šantiacich v tráve. Je neuveriteľné ako vrieskali radosťou. Aj keď sú odvrhnuté matkami, život majú naplnený láskou, ktorú im dávajú iní. Konečne na tvári som pocítila náznak úsmevu. Zamyslela som sa nad tým aké krásne je mať deti, venovať sa im, starať sa o ne, ale hlavne ich ľúbiť. V tom sa mi opäť začali v očiach blyšťať slzy. Zasa som si spomenula ako som aj ja chcela mať svoju Zoe, malú žabku, ktorá by bola naplnením nielen mojej lásky k niekomu koho ľúbim ale aj naplnením môjho životného sna. Sna... , ktorý sa nikdy nestane skutočnosťou. Sklonila som na moment , naozaj iba na moment hlavu. Ako som ju opäť dvíhala, zbadala som tri kroky predo mnou malé dievčatko. Ani neviem ako sa ku mne dostalo, zjavilo sa ako duch.
Drobné špinavé, maličké dievčatko s kučeravými tmavými vláskami, nádherne ligotajúcimi sa hnedými očkami, s úsmevom ako anjel. Oblečené malo iba červené šatôčky s bielymi bodkami a obité čierne topánôčky. Stálo nesmelo oproti mne, vrtelo sa ako malá húsenička. V rúčkach držalo niečo čo som nevedela identifikovať. Dívalo sa na mňa s obrovskou nehou, dokonca by ste neverili ale istý pocit lásky napĺňal moje srdce. Jej pohľad ma upokojoval, napĺňal istotou. Začala som mať pocit , akoby bola niečím so mnou spojená, ale nevedela som čím. Nevydalo ani hlások, ani jedno jediné slovíčko, len sa huncútsky usmievalo. Nechcela som aby ticho pretrvávalo, začala som jej klásť otázky: „Nebojíš sa ma maličká? čo tu tak sama? hm..? Ako sa voláš? Nebudú ťa hľadať?“ Dievčatko stálo tíško, tichúčko, nemo pozeralo na mňa... ,,Azda sa ma nehanbíš? Taká veľká? Ale musím ťa pochváliť máš nádherné šaty, si ako princezná“
Na kladúce otázky, žiadna odpoveď. ,,Asi sa ma bojí, veď akoby nie?“ uplakaná, rozmazaný make-up, pohľad nič moc. Dievčatko stále iba stálo a usmievalo sa... nič iné iba úsmev ani hlások. Malými krôčikmi sa ku mne približovalo, až sa zastavilo pri mojom kolene. Rozprestrelo maličkú dlaň a začalo ma hladkať. Tie maličké krôčiky ma inak rozcítili, začala som plakať, slzy sa mi nedali zastaviť. Padali samé od seba, neboli to však slzy smútku ale slzy radosti. Dojalo ma že aj keď nerozpráva ale dôveruje mi. Hladilo ma, pozeralo na mňa ako na mamu. Naozaj som nadobudla taký pocit, akoby som jej mama. Zmocnila sa ma chuť ju objať, naklonila som sa a silne ju objala, tak ako rodičia objímajú svoje deti z lásky. Dievčatko sa vôbec nebálo, naopak opätovalo moje objatie. V tom okamihu som nemyslela na nič zlé , celé moje telo bolo odrazu naplnené toľkou láskou, akú som necítila pri nikom. Zvláštne upokojujúci pocit narušil, tichý pozdrav.
,,Dobrý deň!“ ,,Prepáčte že Vás obťažuje, ale stratila sa nám z dohľadu“.. Hľadáme ju už peknú chvíľku!“ Naozaj sa Vám ospravedlňujem ak Vás obťažovala... Už sa to nestane... Viete od narodenia má vrodenú hluchotu a je nemá.... Matka sa jej preto vzdala... Nechala pohodenú u nás pred dverami!“ ... ,,Nie nie.. neobťažuje ma, práve naopak je mi celkom dobrým spoločníkom, nehnevám sa“ Na to hneď vychovávateľka: „ Ste jedna z málo koho takéto deti nerozčuľujú a hlavne neobťažujú.“ Tieto deti žijú vo svojom svete, svete, ktorý je od nášho až príliš vzdialený. V ten moment som pochopila všetko, dievčatko so mnou nemohlo prehovoriť, a dokonca ma ani počuť, preto sa len usmievalo... Trošku som sa na seba aj hnevala, naliehala som na niekoho, uťahovala som si z niekoho, kto aj keby ako chcel tak nemohol prehovoriť. Hanbím sa za to...
No čo nasledovalo potom ma už úplne vyhodilo z rovnováhy... Keďže sa dievčatko našlo, deti sa mohli konečne vrátiť do domova... Boli odo mňa asi na päť krokov. Vychovávateľka zamávala s dievčatkom na rukách, aby sa rozlúčili. Dievčatko kývalo rúčkou tak silne že som sa neudržala a kývala som aj ja. V tom ma napadlo: „ Môžem vedieť ako sa volá? Aby som nezabudla na škriatka, ktorý ma vytiahol z tak depresívnej nálady?“ Vychovávateľka sa pousmial a vyslovila meno: „ Volá sa Zoe,...naša malá nezbedná Zoe!“ Milo mi prešiel mráz po chrbte a po tele som mala zimomriavky... teraz už chápem prečo som cítila to “ naše spojenie“ lásku a porozumenie od prvej chvíľky...
