Mala by som si už zvyknúť, že na Slovensku je to tak. Veď ten boj, ktorý som absolvovala so Slovákom z Poľska, nebol môj prvý. Boj? Práve rozmýšľam, či „boj" je to správne slovo? Možno radšej „hra"? „Hra" je bezpečnejšia a navodí lepšiu atmosféru. Tak dobre: „hra".
Keď som prišla prvý krát do Bratislavy, bola som mestom očarená. Páčilo sa mi, že je atraktívne situované v Malých Karpatoch. Veď väčšina poľských miest je na rovine. A tu? Kopce, z ktorých sa dá pozerať na historické centrum, na Dunaj. Romantika ako z najlepšej telenovely (nič v zlom, veď píšem, že ide len o navodenie príjemnej atmosféry).
Ale, keď som sa sem presťahovala, hra začala (pamätáte sa, dohodli sme sa, že budem použivať slovo „hra"? Tak hra začala). Ako začína taká hra na Slovensku? Niekto, komu sa tu niečo páči, vyjadrí svoj názor (v tom prípade som to bola ja). Mali ste vidieť a počuť tých všetkých, ktorí si chceli so mnou zahrať! „Ako že sa ti Bratislava páči?! Veď je škaredá. Nič tu nie je. Nič nefunguje!" - hrali sa moji známi. Poukazovali na najhoršie stránky mesta a pozorovali, ako budem reagovať. No proste koľko vydržím. Najprv boli hry na argumenty: že geografická poloha (to môj bod). Ale potom loptička smerovala na moju polovicu ihriska: „Za komunizmu zbúrali najkrajšiu štvrt mesta!". Ha! Čo by ste povedali na mojom mieste, aby zápas neprehrať? „Aj v Poľsku komunizmus poznačil veľa miest a štvrtí - snažila som sa argumentovať - ale Bratislava je zaujímavá tým, že hraničí s dvoma inými štátmi". No, mali ste to vidieť, odpor bol tvrdý: „No a čo, že hraničí? Je maličká a je nič v porovnaní s Viedňou, Budapešťou, či Prahou" zneli strely. „Je malá, nikdy nebude Viedňou ani Prahou, ale má svoje čaro" snažila som sa. „Je špinavá, zle riešená, doprava je hrozná, metro plánujú postaviť už desiatky rokov, zomrieme v dopravných zápchach" počúvala som, ale zase som sa nevzdávala: „Nezažili ste dopravné zápchy v poľských mestách, v Bratislave to nie je najhoršie. Ale máte v samotnom meste pekné jazerá!" hovorila som, ale ani to nebol postačujúci argument, lebo potom som počúvala o tom, aké sú tie jazera špinavé atď. Človeku nezostávalo už nič iné, ako hovoriť o subjektívnom vkuse. Určite si vtedy o mne mysleli: chudera, odkiaľ tá pochádza? (No tak, teraz už viem, prečo sa ma niekedy o mojom rodnom meste pýtajú: „Vroclav to je také väčšie mestečko, však?", na čo ja im zvyknem odpovedať: „áno, väčšie mestečko, ma 750 tisíc obyvateľov").
Také hry sa dajú hrať (veď sa aj hrajú) na rôzne spôsoby: o Slovákoch, ich schopnostiach alebo neschopnostiach, postavení v zahraničí, o športe (nebudem tu spomínať ten hokej, veď viem...), politike, hudbe...
No, proste, dalo by sa povedať, že ste hravý národ a o zábavu je tu postarané. Je tu ale jedná záhada, lebo vlastne doteraz nikdy žiaden rozhodca neukázal, kto v takej hre bol víťaz a kto porazený.
Len tak občas rozmýšľam, keď čakám návštevu zo zahraničia, čo by som mojim hosťom mala ukázať. Paradoxne je to, že siaham vtedy pamäťou späť do čias, keď Bratislava možno ani ešte nebola tak pekné zrekonštruovaná, ale ja som ju vnímala ako čaruplné mesto. Lebo to, čo má človek rád, s láskou prezentuje ostatným.
