Keď človek príde do inej krajiny je ako tabula rasa (nepopísaná tabuľa) - musí sa veľa učiť, aby spoznal realitu a ľudí, ktorí ju ovplyvňujú. Na druhej strane nie je zaťažený a vníma svet ináč. Postupne som začala moju tabuľu zapisovať. Ešte sa mi stávali podobné situácie, ako tá s tým pánom, ale už zriedkavejšie.
Na začiatku sa mi ťažšie ukladali v hlave ženské priezviská, lebo všetky zneli podobne: „...ová". Raz nám domov zavolala nejaká pani a chcela sa rozprávať s mojim manželom. Keďže nebol doma tak som si vypýtala jej meno. „...ová" - znela odpoved. Poprosila som ju, aby meno zopakovala. „...ová" zareagovala nervózne. Asi bola dosť prekvapená, že ju nepoznám. Neskôr som sa dozvedela, že je to žena istého veľmi populárneho rockera. Nebudem uvádzať jej meno, lebo medzi tým sa všetko zmenilo a roker ma novú „...ovú". Tak ako to už v šoubiznise chodí.
Dnes už poznám veľa mien zo slovenského sveta. Poznám meno nielen Milana Lasicu, či iných významných osobnosti, ale aj Nory Mojsejovej (už máme doma televízor!).
Pred 15-timi rokmi takmer nepopísaná tabuľa, dnes dosť zaplnená.
Neviem do akej miery sú naše tabule obmedzené na počet mien, ale tak pre istotu bulvár nekupujem. Ani tu, ani v Poľsku - mojej rodnej krajine. Aby som mala na mojej tabuli miesto pre mena, čo niečo znamenajú.
