Šéf jedálenského vozňa zostal mierne prekvapený, keď zbadal našu desaťčlennú skupinu, ktorá si chcela objednať praženicu. Upozornil nás, že všetci si nemôžme dať vajíčka, lebo pre všetkých nestačí. Po intenzívnom víkende strávenom v Košiciach taký adrenalín na „dobre ráno" človeka vzpriami! A keď sa nám podarilo dohodnúť, kto si praženicu dá a kto z nej môže rezignovať na úkor iného, vydýchli sme si a boli sme šťastní.
Už to vyzeralo, že bude nuda... Poznáte to: ste najedení, unavení, vlak monotónne drkoce po koľajniciach... Až tu zrazu príde kúzelník! Áno, zaklope na dvere vašeho kupé a hneď ich otvorí. Má pripravený monológ: „dobrý deň, práve ma okradli: všetko mi ukradli, peniaze, dokumenty!" vykríkne. Snaží sa urobiť dojem, pomáha si hysterickým hlasom. Pozéra na vaše reakcie. Nič? Ešte ste nepochopili? Chce vás zapojiť do svojej hry. Ale keď sa nechytáte tak si pomôže rekvizitou, ktorú vytiahne z vrecka: „tí vo vedľajšom kúpe mi na lístok prispeli, urobte tak aj vy" a ukáže dvojeurovú mincu. Nedarí sa mu, a tak zvýši hlas a snaží sa hrať na citoch: „vyhodia ma z vlaku!".
Predstavenie konči, opona padá, teda nahnevaný mladík za sebou zabuchne dvere. Mýlil by sa ten, kto si mysli, že to bolo márne. Nie, bože chráň, bol to absolútny majsterštyk, ako zabaviť cestujúcich, lebo práve odchodom mladíka sa všetko začne: ľudia si začnú vymieňať názory, rozprávajú si rôzne historky, kto koho stretol, komu na niečo prispel a či to bolo dobré.
Nikdy som nemala v láske cirkus, ale po kúzelnej ceste vlakom vidím, že aj lacnými trikmi možno človeka zabaviť.
