Niekoľko dní neskôr
V istej bratislavskej kaviarni som sa stretla s mojou priateľkou. Keď sme si objednávali kapučíno, všimla som si, že v nápojovom lístku bolo napísané, že ku káve dostaneme keksík. Avšak čašník nám doniesol len kávu. Upozornila som na to moju kamošku, ale ona sa ma opýtala, či naozaj mám chuť na ten keksík? Nemala som, ale išlo o princíp! „Keksíky nám došli" vysvetlil čašník. Bol veľmi prekvapený, keď som mu povedala, že nezaplatím plnú cenu za kávu bez keksíka. Išiel sa opýtať majiteľa kaviarni, čo so mnou ma spraviť. Vrátil sa s informáciou, že účet bude znížený o jednú korunu! To ma potešilo. A nešlo o peniaze.
„Ty máš pravdu, keď sa neozveme, budú si myslieť, že si s nami zákazníkmi môžu robiť, čo len chcú" konštatovala kamoška a tak odpovedala na moju otázku, či som mala radšej mlčať.
Po 15-tich rokoch
„Prepáčte, ale ja som si objednala šalát s ...hlávkovým šalátom. Prečo tu nie je?" opýtala som sa čašníka. Bol prekvapený. Pozrel sa do jedálneho lístka. „Máte pravdu, v jedálnom lístku je uvedený hlávkový šalát" povedal a vysvetľoval, že nikdy ho tam nedávajú, lebo šalát sa rýchlo kazí a doteraz sa nikto zo zákazníkov nesťažoval. „Tak by ste mali prepísať jedálny lístok" navrhla som. Čašník mi dal za pravdu a ponúkol, že si môžem objednať niečo iné. Bol sympatický. Napriek tomu, že hlávkový šalát som nedostala, večera bola chutná a strávili sme s manželom príjemný večer.
Zjavne za tých 15 rokov, čo žijem na Slovensku, sa služby zmenili, zákazníka si už vedia vážiť o niečo viac. Možno aj vďaka tomu, že takých, čo nemlčia je viac, lebo tým dávame najavo, že niečo nie je v poriadku? Možno aj ja som sa zmenila? Nechcem tým povedať, že v Poľsku, odkiaľ pochádzam, je všetko ideálne. Ani tam nemlčím, keď sa mi niečo nepáči.
„Keby som to popísala na blogu, nebudú mi zazlievať Slováci, že ich služby kritizuje nejaká Polka? Alebo mala by som radšej mlčať?" opýtala som sa môjho manžela - Slováka. Aj keby povedal, že Slováci to nemajú radi, asi by som nemlčala...
